Vo všeobecnosti a vcelku možno povedať, že z vyhýbania v otázke pomeru proletárskej revolúcie k štátu, vyhýbania, hodiaceho sa oportunizmu a živiaceho ho, vyplynulo prekrútenie marxizmu a jeho úplné zvulgarizovanie.

Plechanov venoval otázke pomeru anarchizmu k socializmu osobitnú brožúru: “Anarchizmus a socializmus”, ktorá vyšla nemecky roku 1894.

Plechanov chytrácky vyložil túto tému, úplne obíduc pomer revolúcie k štátu a otázku štátu vôbec, teda to, čo je najaktuálnejšie, najpálčivejšie a politicky najpodstatnejšie v boji proti anarchizmu! V jeho brožúre vystupujú do popredia dve časti: jedna historicko–literárna, s cenným materiálom o dejinách myšlienok

Videli sme, ako Marx a Engels, polemizujúc s anarchistami, objasňovali čo najstarostlivejšie svoje náhrady na pomer revolúcie k štátu. Engels vydávajúc roku 1891 Marxovu “Kritiku Gothajského programu”, napísal že “my /t.j. Engels a Marx/ sme viedli ani necelé dva roky po hágskom kongrese /I./ najprudší boj proti Bakuninovi a jeho anarchistom.

Do ruštiny preložili nepochybne nepomerne väčší počet Kautského diel než do ktorejkoľvek inej reči. Nenadramo žartujú niektorí nemeckí sociálni demokrati, že Kautského viac čítajú v Rusku ako v Nemecku /mimochodom, v tomto žerte je omnoho hlbší historický obsah, než tušia tí, čo ho pustili do obehu. U ruských robotníkov totiž roku 1905 vzrástol neobyčajne veľký nevídaný dopyt po najlepších dielach najlepšej sociálnodemokratickej literatúry na svete, a keď boli dostali v porovnaní s inými krajinami neslýchané množstvo prekladov a vydaní týchto diel, urýchleným tempom preniesli vlastne na mladú pôdu nášho proletárskeho hnutia obrovské skúsenosti susednej, pokročilejšej krajiny/.

Kautský je známy u nás okrem svojho populárneho výkladu marxizmu obzvlášť svojou polemikou s oportunistami a ich vodcom Bernsteinom. No takmer neznámy je fakt, ktorý nemožno obísť, ak máme preskúmať, ako upadol Kautský do neuveriteľne hanebnej rozpačitosti a obrany sociálšovinizmu za veľmi ťažkej krízy roku 1914 – 1915. To je práve ten fakt, že Kautsky veľmi značne kolísal pred svojím vystúpením proti najvýznačnejším zástupcom oportunizmu vo Francúzsku /Millerand a Jaures/ a v Nemecku /Bernstein/.

Marxistická “Zarja”, ktorá vychádzala v rokoch 1901 – 1902 v Štuttgarte a obhajovala revolučno-proletárske náhľady, nútená bola polemizovať s Kautským a nazvať jeho polovičatú vyhýbavú, voči oportunistom zmierlivú rezolúciu na Parížskom medzinárodnom socialistickom kongrese roku 1900 “kaučukovou”./ Nemecká tlač uverejnila Kautského listy, ktoré odhalili, že rovnako kolísal pred vystúpením proti Bernsteinovi.

Keď skúmame dejiny najnovšej zrady Kautského na marxizme, má jednako nesmierne väčší význam okolnosť, že v samej jeho polemike s oportunistami, v jeho formulácií otázky a spôsobe jej výkladu badáme teraz systematickú úchylku k oportunizmu práve v otázke štátu.

Vezmime prvé väčšie dielo Kautského proti oportunizmu, jeho knihu “Bernstein a sociálnodemokratický program”. Kautský podrobne vyvracia Bernsteina. No charakteristické je toto: Bernstein vo svojich herostratovsky preslávených “Predpokladoch socializmu” obviňuje marxizmus z “blanquizmu” /obvinenie, ktoré odvtedy tisíc ráz zopakovali oportunisti a liberálni meštiaci v Rusku proti predstaviteľom revolučného marxizmu, boľševikom/. Pritom sa Bernstein zastavuje osobitne na Marxovej “Občianskej vojne vo Francúzsku” a pokúša sa – ako sme videli, úplne neúspešne – stotožniť Marxovo stanovisko k poučeniam Komúny so stanoviskom Proudhonovým. Zvláštnu pozornosť Bernsteinovu vzbudzuje Marxov záver, ktorý Marx zdôraznil v predslove z roku 1872 ku “Komunistickému manifestu” a ktorý znie: “Robotnícka trieda nemôže jednoducho prevziať hotový štátny aparát a uviesť ho do chodu pre svoje vlastné ciele.”

Bernsteinovi sa tak “zapáčil” tento výrok, že ho prinajmenej tri razy opakuje vo svojej knihe, vykladajúc ho celkom prekrútenom, oportunistickom zmysle.

Akože sa zachoval Kautský, keď úplne podrobne vyvracal bernsteiniádu?

V tomto bode vyhol rozboru celej hĺbky oportunistického prekrútenia marxizmu. Uviedol vyššie citovaný úryvok z Engelsovho predslovu k Marxovej “Občianskej vojne” a povedal, že podľa Marx robotnícka trieda sa nemôže jednoducho zmocniť hotového štátneho stroja, no všeobecne sa hl môže zmocniť; to je všetko. Že Bernstein pripísal Marxovi priamo opak toho, čo Marx skutočne tvrdiť, že Marx od roku 1852 zdôrazňoval úlohu proletárskej revolúcie “rozbiť” štátny stroj, o tom niet u Kautského ani slova.

Toto nie je polemika proti Bernsteinovi, lež v podstate ústupok, odovzdanie pozícií oportunizmu, lebo oportunisti zatiaľ nič viac ani nepotrebujú ako “celkom spokojne prenechať budúcnosti” všetky základné otázky o úlohách proletárskej revolúcie.

Medzi Marxom a Kautským je priepasť v ich náhľade na úlohu proletárskej strany pripravovať robotnícku triedu na revolúciu.

Vezmime nasledujúce, zrelšie Kautského dielo, venované tiež do značnej miery vyvracaniu omylov oportunizmu. Je to jeho brožúra “Sociálna revolúcia”. Autor tu špeciálne rozoberá otázku “proletárskej revolúcie” a “proletárskeho režimu”. Autor priniesol veľmi mnoho, čo je mimoriadne cenné, vo práve otázku o štáte obišiel. V brožúre je reč všade o vydobytí štátnej moci, a nič viac, t.j. autor si zvolil takú formuláciu, ktorá je ústupkom voči oportunistom, keďže pripúšťa vydobytie moci bez rozbúrania štátneho stroja. Práve to, čo Marx roku 1872 vyhlásil za “zastaralé” v programe “Komunistického manifestu”, kriesi Kautský roku 1902.

V brožúre venoval Kautský osobitný paragraf “formám a zbraniam sociálnej revolúcie”. Hovorí sa tu aj o masovom politickom štrajku, aj o občianskej vojne, aj o takých “nástrojoch sily moderného veľkého štátu, ako je byrokracia a armáda”, no o tom; čo u naučila robotníkov Komúna, ani hlásky. Je zrejmé, že Engels nenadarmo vystríhal, najmä nemeckých socialistov, pred “poverčivou úctou” k štátu.

Obchádzajúc túto otázku, robí Kautský vskutku ústupok v tomto najpodstatnejšom bode oportunizmu, i keď mu vyhlasuje strašnú vojnu slovami, i keď zdôrazňuje význam “revolučnej idey” /či stojí za mnoho táto “idea”, ak sa bojíme propagovať robotníkom konkrétne poučenia revolúcie?/, alebo keď vraví: “revolučný idealizmus predovšetkým”, lebo keď vyhlasuje, že anglickí robotníci sú teraz “sotva niečo viac ako malomeštiaci”.

Čo sa týka nevyhnutnej vraj “byrokratickej” organizácie, železnice sa vonkoncom ničím neodlišujú od všetkých podnikov strojného veľkopriemyslu vôbec, od akejkoľvek továrne, veľkého obchodného domu, veľkokapitalistického pôdohospodárskeho podniku. Vo všetkých takýchto podnikoch predpisuje technika bezpodmienečne prísnu disciplínu, najväčšiu presnosť pri vykonávaní čiastkovej práce každému zverenej, lebo inak by hrozilo, že sa zastaví celý podnik alebo poškodí mechanizmus a skazí výrobok. Vo všetkých takýchto podnikoch si robotníci budú, pravdaže “voliť delegátov, ktorí utvoria akýsi parlament”.

No v tom je celý vtip, že tento “akýsi parlament” n e b u d e parlamentom v zmysle buržoázno-parlamentárnych inštitúcií. V tom je celý vtip, že tento “akýsi parlament” n e b u d e iba “určovať pracovný poriadok a dozerať na vedenie byrokratického aparátu”, ako si predstavuje Kautský”, ktorého fantázia nepresahuje rámec buržoázneho parlamentarizmu. V socialistickej spoločnosti tento “akýsi parlament” z robotníckych zástupcov bude, pravdaže “určovať pracovný poriadok a dozerať na vedenie” “aparátu”, no tento aparát n e b u d e “byrokratický”. Robotníci, ktorí vydobyli politickú moc, rozbijú starý byrokratický aparát, rozbúrajú ho do základov, nenechajú z neho kameň na kameni, nahradia ho novým, skladajúcim sa z tých istých robotníkov a zamestnancov, p r o t i zbyrokratizovaniu ktorých sa hneď podniknú opatrenia, podrobne rozobrané Marxom a Engelsom: 1. nielen voliteľnosť, ale aj zosaditeľnosť hocikedy; 2. plat nie vyšší ako robotnícke mzdy; 3. bezodkladný prechod k tomu, aby všetci vykonávali funkcie kontroly a dozoru, aby sa všetci na čas stali “byrokratmi” a aby sa preto n i k t o nemohol stať “byrokratom”.

Kautský vôbec nepochopil rozdiel medzi buržoáznym parlamentarizmom, spájajúci demokraciu / n i e p r e ľ u d/ s byrokratizmom /p r o t i  ľ u d u / - a s proletárskym demokratizmom, ktorý hneď podnikne opatrenia, aby na koreni podťal byrokratizmus a ktorý bude vedieť realizovať tieto opatrenia do dôsledkov, až po úplné odstránenie byrokratizmu, po úplné zavedenie demokracie pre ľud.

Prejdime k poslednému a najlepšiemu Kautského dielu proti oportunistom, k jeho brožúre “Cesta k moci” /zdá sa, nevydali ju v ruštine, keďže vyšla za vyvrcholenia reakcie u nás, roku 1909/. Táto brožúra je veľkým krokom vpred, nakoľko sa v nej nehovorí o revolučnom programe vo všeobecnosti ako v brožúre proti Bernsteinovi z roku 1899, o úlohách sociálnej revolúcie bez ohľadu na čas jej vzniku ako v brožúre “sociálna revolúcia” z roku 1902, lež o konkrétnych podmienkach, ktoré nás nútia uznať, že “éra revolúcií” nastáva.

Autor jasne poukazuje na zostrenie triednych protirečení vôbec a na imperializmus, ktorý má obzvlášť veľký význam v tomto smere. Po “revolučnom období rokov 1789-1871” pre západnú Európu od roku 1905 začína sa analogické obdobie pre východ. Svetová vojna sa približuje hrozivou rýchlosťou. “Proletariát nemôže už hovoriť o predčasnej revolúcií.” “Vstúpili sme do revolučného obdobia.” “Revolučná éra sa začína.”

Tieto vyhlásenia sú úplne jasné. Nech slúži táto Kautského brožúra ako meradlo pre porovnanie, čím sľubovala byť nemecká sociálna demokracia pred imperialistickou vojnou a ako nízko klesla /s ňou teda aj Kautský/ pri vzplanutí vojny. “Terajšia situácia – napísal Kautský v rozoberanej brožúre – skrýva nebezpečenstvo, že my /t.j. nemecká sociálna demokracia/ ľahko sa pozdávame umiernenejšími, než sme v skutočnosti.” Ukázalo sa, že naozaj je nemecká sociálnodemokratická strana oveľa umiernenejšia a oportunistickejšia, než sa zdala!

Pannekoek vystúpil proti Kautskému ako jeden z predstaviteľov “ľavoradikálneho” smeru, do ktorého patrila Róza Luxemburgová, Karol Radek a iní a ktorý – obhajujúc revolučnú taktiku – bol jednotný v tom, že Kautský prechádza na stanovisko “centra”, kolíšúceho bezzásadovite medzi marxizmom a oportunizmom. Správnosť tohto náhľadu úplne dokázala vojna, keď sa smer “centra” /nesprávne nazývaný marxistickým/ čiže “kautskizmu” úplne ukázal v celej svojej odpornej úbohosti.

Ak Pannekoekov výklad nie je dosť jasný a nie je dosť konkrétny /nehovoriac tu o iných nedostatkoch jeho článku, ktoré sa netýkajú rozoberanej témy/, tak Kautský sa chopil práve zásadného jadra veci Pannekoekom naznačeného a v kardinálnej zásadnej otázke Kautský celkom opustil stanovisko marxizmu a prešiel úplne k oportunizmu. Rozdiel medzi sociálnymi demokratmi a anarchistami definuje vonkoncom nesprávne, prekrucuje marxizmus a nadobro ho vulgarizuje.

Rozdiel medzi marxistami a anarchistami spočíva v tom, že: 1. Marxisti, keď si kladú za cieľ úplne odstrániť štát, uznávajú tento cieľ za uskutočniteľný iba vtedy, keď socialistická revolúcia už odstránila triedy, teda ako dôsledok zavedenia socializmu, vedúceho k odumieraniu štátu; anarchisti chcú úplne odstrániť štát zo dňa na deň, nechápuc podmienky uskutočniteľnosti takéhoto odstránenia. 2. Marxisti uznávajú za nevyhnutné, aby proletariát po vydobytí politickej moci úplne rozbúral starý štátny stroj, nahradiac ho novým, ktorý sa skladá z organizácie ozbrojených robotníkov podľa typu Komúny; anarchisti, obhajujúc rozbúranie štátneho stroja, majú úplne nejasnú predstavu, čim ho má nahradiť proletariát a ako bude používať revolučnú moc; dokonca popierajú používať štátnu moc revolučným proletariátom a jeho revolučnú diktatúru. 3. Marxisti žiadajú pripraviť proletariát na revolúciu využitím dnešného štátu; anarchisti to popierajú.

Kautského “citát” sa sen hodí ako piate koleso na voz. Centralizmus je možný aj so starým aj s novým štátnym strojom. Ak robotníci dobrovoľne zjednotia svoje ozbrojené sily, to bude centralizmus, no bude spočívať na “úplnom rozbúraní” štátneho centralistického aparátu, stálej armády, polície, byrokracie. Kautský si počína úplne podvodnícky, obchádzajúc veľmi dobre mu známe Marxove a Engelsove úvahy o Komúne a vyťahujúc citát, ktorý sa nevzťahuje na otázku.

Nejde o opozíciu, ani o politický boj vôbec, lež práve o revolúciu. Revolúcia spočíva v tom, že proletariát rozbúrava “štátny aparát” a celý štátny aparát, nahrádzajúc ho novým aparátom, skladajúcim sa z ozbrojených “robotníkov. Kautský prejavuje “poverčivú úctu” k “ministerstvám”, no prečo by sa nemohli nahradiť, povedzme, komisiami odborníkov pri sovietoch robotníckych a vojenských zástupcov, majúcich plnú a suverénnu moc?

Jadro veci nie je vôbec v tom, či zostanú “ministerstvá”, či budú “komisie odborníkov” či nejaké iné ustanovizne, to vonkoncom nie je dôležité. Jadro veci je v tom, či sa zachováva starý štátny stroj /spätý tisícimi vláknami s buržoáziou a naskrz presiahnutý rutinou a a zotrvačnosťou/, alebo sa rozbúrava a nahrádza novým strojom. Revolúcia nemá spočívať v tom, aby nová trieda rozkazovala, vládla za pomoci starého štátneho stroja, lež v tom, aby rozbila tento stroj a rozkazovala, vládla za pomoci nového stroja – túto základnú myšlienku marxizmu Kautský zastiera, alebo ju vôbec nepochopil.

Jeho otázka o úradníkoch názorne ukazuje, že nepochopil poučenie Komúny a Marxovo učenie. “Nezaobídeme sa bez úradníkov ani v straníckej ani v odborovej organizácii” ...

Nezaobídeme sa bez úradníkov za kapitalizmu, za panstva buržoázie. Proletariát je utlačený, pracujúce masy sú zotročené kapitalizmom. Všetky okolnosti námezdného otroctva, núdze a biedy más za kapitalizmu zužujú, tiesnia, okypťujú a znetvorujú demokratizmus. Preto, a iba preto sa korumpujú v našich politických a odborových organizáciách funkcionári /alebo majú tendenciu sa korumpovať, ak mám byť presnejší/ za kapitalizmu a prejavujú tendenciu stať sa byrokratmi, t.j. privilegovanými osobami, ktoré sú odtrhnuté od más a stoja nad masami.

V tom je jadro byrokratizmu a pokým nie sú vyvlastnení kapitalisti, pokým nie je zvrhnutá buržoázia, dovtedy je nevyhnutná istá “byrokratizácia” dokonca aj proletárskych funkcionárov.

Podľa Kautského je to takto: ak zostanú volení funkcionári, teda zostanú aj úradníci za socializmu a zostane byrokracia! Práve toto nie je správne. Práve na príklade Komúny ukázal Marx, že za socializmu funkcionári prestávajú byť “byrokratmi”, “úradníkmi”, prestávajú tou mierou, akou je zavedená okrem voliteľnosti ešte aj ich zosaditeľnosť kedykoľvek, a k tomu ešte redukcia platov na priemernú úroveň robotníckej mzdy, a nadto ešte budú nahradené parlamentárne ustanovizne “pracujúcimi, t.j. zákonodarnými a výkonnými”.

V podstate celá argumentácia Kautského proti Pannekoekovi a najmä skvelé dôvodenie Kautského, že ani v odborových ani v straníckych organizáciách sa nezaobídeme bez úradníkov, svedčia o tom, že Kautský opakuje staré Bernsteinove “argumenty” proti marxizmu vôbec. Vo svojej renegátskej knihe “Predpoklady socializmu” Bernstein bojuje proti myšlienke “primitívnej” demokracie, proti tomu, čo nazýva “doktrinárskym demokratizmom “ – imperatívne mandáty, neplatené úradné osoby, bezmocné ústredné zastupiteľstvo atď. Na dôkaz neudržateľnosti “primitívneho” demokratizmu Bernstein sa odvoláva na skúsenosti anglických trade-unionov, ako ich vykladali manželia Webbovci. Za sedemdesiat rokov svojho vývinu vraj trade-uniony, vyvíjajúce sa vraj “v úplnej slobode” /str. 137 nem. vyd./, presvedčili sa práve o nevýhodnosti primitívneho demokratizmu a nahradili ho zvyčajným demokratizmom. t.j. parlamentarizmom, spojeným s byrokratizmom.

V skutočnosti sa trade-uniony nevyvíjali “v úplnej slobode”, lež v úplnom kapitalistickom otroctve, pri ktorom, rozumie sa, “nemožno sa zaobísť” bez mnohých ústupkov panujúcemu zlu, násiliu, nepravde a vylúčeniu chudoby z “vyššej” správy. Za socializmu nevyhnutne ožije mnohé z “primitívnej” demokracie, lebo po prvý raz v dejinách civilizovaných spoločností masa obyvateľstva sa pozdvihne na samostatnú účasť nielen v hlasovaniach a voľbách, ale aj v každodennej správe. Za socializmu sa rad-radom v š e t c i zúčastnia na správe a čoskoro si zvyknú, aby nikto nevládol.

Marx so svojím geniálnym kriticky analytickým intelektom vybadal v praktických opatreniach Komúny prelom, ktorého sa boja a zo zbabelosti ho nechcú uznať oportunisti, lebo sa nechcú definitívne rozísť s buržoáziou, a ktorý nechcú vidieť anarchisti alebo preto, že sú hlúpi, lebo preto, že nechápu podmienky masových sociálnych premien vôbec. “Na rozbúranie starého štátneho stroja nesmieme ani myslieť, keďže by sme sa zaobišli bez ministerstiev a bez úradníkov” – uvažuje oportunista, naskrz presiahnutý filisterstvom, a oportunista, ktorý vlastne nielen neverí v revolúciu a v tvorivé sily revolúcie, lež smrteľne sa jej bojí /ako sa jej boja naši menševici a eseri/.

“Iba na rozbúranie starého štátneho stroja treba myslieť a nenačim sa vhĺbiť do konkrétnych poučení predošlých proletárskych revolúcií a analyzovať, čím a ako nahradiť to, čo sa rozbúra” – uvažuje anarchista /ten lepší z anarchistov, rozumie sa, a nie taký, čo pokrivkáva za buržoáziou ako pp. Kropotkinovia a spol./; a anarchista preto dochádza k taktike zúfalstva, a nie k revolučnej práci nad konkrétnymi úlohami, ktorá je bezohľadne smelá a zároveň berie do úvahy praktické podmienky masového hnutia.

Marx nás učí vystríhať sa oboch chýb, učí nás obetavej odvahe v rozbúraní celého štátneho stroja a zároveň nás učí klásť si otázku konkrétne: Komúna vedela v niekoľkých týždňoch začať budovať nový, proletársky štátny stroj, uskutočňujúc takto naznačené opatrenia na zveľadenie demokratizmu a na vykorenenie byrokratizmu. Budeme sa učiť od komundarov revolučnej odvahe, budeme vidieť v ich praktických opatreniach náčrt prakticky naliehavých a bezodkladne možných opatrení a vtedy, idúc takouto cestou, dospejeme k úplnému rozbúraniu byrokratizmu.

No my sa rozídeme s oportunistami a všetok uvedomelý proletariát bude s nami bojovať nie za “presun pomeru síl”, lež za zvrhnutie buržoázie, za rozbúranie buržoázneho parlamentarizmu, za demokratickú republiku typu Komúny alebo republiku sovietov robotníckych a vojenských zástupcov a za revolučnú diktatúru proletariátu.

Ešte viac napravo ako Kautsky sú v medzinárodnom socializme smery, ako je “Sozialistische Monatshefte” v Nemecku /Legien, David, Kolb a mnohí iní, Škandidávcov Stauninga a Brantinga v to počítajúc/, jauresovci a Vandervelde vo Francúzsku a v Belgicku, Turati, Treves a iní predstavitelia pravého krídla talianskej strany, fabianovci a “nezávislí” /”nezávislá robotnícka strana” v skutočnosti vždy závislá od liberálov/ v Anglicku atď. Všetci títo páni, majúc ohromnú úlohu, ba veľmi často vedúcu úlohu v parlamentárnej práci a v publicistike strany, priamo odmietajú diktatúru proletariátu, praktikujú nezastretý oportunizmus. Pre týchto pánov “diktatúra” proletariátu “protirečí” demokracii!!! V podstate sa v ničom vážne nelíšia od maloburžoáznych demokratov.

Túto brožúru som napísal v auguste a v septembri roku 1917. Zostavil som i plán nasledujúcej, siedmej kapitoly: “Skúsenosti ruských revolúcií rokov 1905 a 1917”. No okrem nadpisu nestačil som napísať z tejto kapitoly ani riadok: “vyrušila” ma politická kríza, predvečer októbrovej revolúcie roku 1917. Takémuto “vyrušeniu” sa možno iba tešiť. Ale druhá časť brožúry /venovaná “Skúsenostiam ruských revolúcií rokov 1905 a 1917”/ bude azda treba odložiť na dlhý čas; príjemnejšie a užitočnejšie je “skúsenosti revolúcie” prežívať než o nich písať.