Bližšie skúmanie ukazuje, že Marxove a Engelsove náhľady na štát a jeho odumieranie sa úplne zhodujú a citovaný Marxov výraz sa týka práve tejto doumierajúcej štátnosti.

Je jasné, že nemôže byť ani reči o určení chvíle budúceho odumierania, tobôž, lebo to bude zrejme zdĺhavý proces. Zdanlivý rozdiel medzi Marxom a Engelsom sa vysvetľuje tým, že predmet, o ktorom písali, a úlohy, ktoré si vytýčili, boli odlišné. Engels si kládol za úlohu názorne, ostro, vo veľkých obrysoch ukázať Beblovi celú nezmyselnosť bežných predsudkov o štáte / s ktorými aj Lassalle súhlasil v nemalej miere/. Marx sa iba mimochodom dotýka tejto otázky, zaujímajúc sa o inú tému: o vývin komunistickej spoločnosti.

Celá Marxova teória je aplikáciou vývinovej teórie na moderný kapitalizmus v jej najdôslednejšej, najúplnejšej, najpremyslenejšej a obsahovo najbohatšej forme. Prirodzene, že pre Marxa vznikla otázka aplikovať túto teóriu aj na nastávajúci krach kapitalizmu a na budúci vývin budúceho komunizmu.

Na základe toho, že vzniká z kapitalizmu, historicky sa vyvíja z kapitalizmu a je výsledkom pôsobenia takej spoločenskej sily, ktorá sa zrodila z kapitalizmu. Marx sa ani trochu nepokúša vymýšľať utópie a do prázdna hádať, čo nemožno vedieť. Marx stavia otázku komunizmu, ako by prírodovedec formuloval otázku vývinu nového, povedzme biologického druhu, keď vieme, že tak a tak vznikol a takým a takým určitým smerom sa pozmeňuje.

Tento Marxov záver sa zakladá na analýze úlohy, ktorú má proletariát v súčasnej kapitalistickej spoločnosti, na údaji o vývine tejto spoločnosti a na nezmieriteľnosti protikladných záujmov proletariátu a buržoázie.

Predtým sa stavala otázka takto: aby sa proletariát domohol svojho oslobodenia, musí zvrhnúť buržoáziu, musí vydobyť politickú moc a musí zaviesť svoju revolučnú diktatúru.

V kapitalistickej spoločnosti, za podmienky jej najpriaznivejšieho vývinu, máme viacej alebo menej úplný demokratizmus v demokratickej republike. No tento demokratizmus je vždy stesnaný do úzkeho rámca kapitalistického vykorisťovania a vždy zostáva preto v podstate demokratizmom pre menšiu, len pre majetné triedy, len pre bohatých. Sloboda kapitalistickej spoločnosti vždy zostáva približne taká istá, aká bola sloboda v starovekých gréckych republikách: sloboda pre otrokárov. Moderní námezdní otroci dôsledkom podmienok kapitalistického vykorisťovania zostávajú nakoľko ugniavení núdzou a žobrotou, že “majú iné starosti ako demokraciu”, “majú iné starosti ako politiku”, takže pri obvyklom, pokojnom priebehu udalostí väčšina obyvateľstva je vylúčená z účasti na spoločensko-politickom živote.

Správnosť tohto tvrdenia najsprávnejšie azda potvrdzuje Nemecko práve preto, že v tomto štáte ústavná legalita sa udržala neobyčajne dlho a pevne takmer pol storočia /1871-1914/ a že sociálna demokracia vedela za ten čas oveľa väčšmi ako v iných krajinách “využiť legalitu” a organizovať tak veľkú časť robotníkov do politickej strany ako nikde na svete.

Akáže je táto doteraz známa najväčšia časť politicky uvedomelých a aktívnych námezdných otrokov v kapitalistickej spoločnosti? Jeden milión členov sociálnodemokratickej strany spomedzi 15 miliónov námezdných robotníkov! Tri milióny odborovo organizovaných – spomedzi 15 miliónov!

Demokracia pre nepatrnú menšinu, demokracia pre bohatých, takýto je demokratizmus kapitalistickej spoločnosti. Ak sa bližšie prizrieme na mechanizmus kapitalistickej demokracie, uvidíme, všade a kdekoľvek, aj v “nepatrných”, zdanlivo nepatrných podrobnostiach volebného práva /cenzus usadlosti/, vylúčenie žien atď., aj v technike zastupiteľských inštitúcií, aj vo faktických prekážkach zhromažďovacieho práva /verejné budovy nie sú pre “žobrákov”!/, aj v čisto kapitalistickej organizácií dennej tlače a tak ďalej a tak ďalej – uvidíme obmedzenia a obmedzenia demokratizmu. Tieto obmedzenia, výnimky, vylúčenia, prekážky pre chudobu zdajú sa nepatrnými, najmä tomu, kto sám biedu nikdy nepoznal a neprišiel do bližšieho styku s utláčanými triedami v ich masovom živote /a takýchto je deväť desatín, ak nie deväťdesiatdeväť stotín buržoáznych publicistov a politikov/ - no všetky tieto obmedzenia spolu vylučujú, vytískajú chudobu z politiky, z aktívnej účasti v demokracii.

Marx vystihol skvele túto p o d s t a t u kapitalistickej demokracie, keď povedal vo svojom rozbore skúseností Komúny: raz za niekoľko rokov dovoľujú utláčaným rozhodovať, ktorý práve zo zástupcov utláčajúcej triedy bude ich v parlamente zastupovať a potláčať!

No od tejto kapitalistickej demokracie – nevyhnutne úzkej, potajomky odstrkávajúcej chudobu, a preto naskrze pokryteckej a lživej – vývin vpred nejde jednoducho, priamo a hladko, “k stále väčšej a väčšej demokracii”, ako to líčia liberálni profesori a maloburžoázni oportunisti. Nie. Vývin vpred, t.j. ku komunizmu, ide cez diktatúru proletariátu a inakšie ísť nemôže, lebo zlomiť odpor vykorisťovateľov - kapitalistov nemôže nikto iný a nijakým iným spôsobom.

Diktatúra proletariátu, t.j. organizácia predvoja utláčaných ako panujúcej triedy na potlačenie utláčateľov, nemôže však priniesť jednoducho – iba rozšírenie demokracie. Zároveň s ohromným rozšírením demokratizmu, ktorý sa po prvý raz stane demokratizmom pre chudobných, demokratizmom pre ľud, a nie demokratizmom pre boháčov, odníma diktatúra proletariátu mnohé slobody utláčateľov, vykorisťovateľov a kapitalistov. Musíme potlačiť, aby sa ľudstvo oslobodilo od námezdného otroctva, ich odpor treba potlačiť silou – a je jasné, že tam kde je útlak, je násilie, niet slobody, niet demokracie.

Demokracia pre obrovskú väčšinu ľudu a násilné potlačenie, t.j. vylúčenie z demokracie vykorisťovateľov, utláčateľov ľudu – takto sa mení demokracia za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.

Len v komunistickej spoločnosti, keď je odpor kapitalistov už definitívne potlačený, keď kapitalisti zmizli, keď niet tried /t.j. niet rozdielu medzi členmi spoločnosti v ich pomere ku spoločenským výrobným prostriedkom/, len vtedy “mizne štát a možno hovoriť o slobode”. Len vtedy je možná a uskutoční sa demokracia naozaj úplná a naozaj bez akýchkoľvek výnimiek. A len vtedy demokracia začne odumierať následkom tej prostej okolnosti, že ľudia, zbavení kapitalistického otroctva, nesčíselných hrôz, surovostí, nehorázností, ohavností kapitalistického vykorisťovania, postupne si n a v y k n ú zachovávať elementárne, cez stáročia známe, po tisícročia opakované pravidlá vo všetkých tradíciách spolunažívania, zachovávať ich bez násilia, bez donútenia, bez podriadenia, b e z  o s o b i t n é h o  donucovacieho a p a r á t u, ktorý sa nazýva štát.

V kapitalistickej spoločnosti máme teda demokraciu okyptenú, žalostnú, falošnú, demokraciu iba pre bohatých, pre menšinu. Diktatúra proletariátu, obdobie prechodu ku komunizmu , po prvý raz prinesie demokraciu ľudu, väčšine, zároveň s nevyhnutným potlačením menšiny, vykorisťovateľov. Len komunizmus je schopný priniesť demokraciu vskutku úplnú a čím úplnejšia bude, tým skôr sa stane nepotrebnou, odumrie sama od seba.

Inými slovami: za kapitalizmu máme štát vo vlastnom zmysle slova, osobitný stroj na potláčanie triedy triedou a pritom väčšiny menšinou. Je pochopiteľné, že pre úspech takej veci, ako je systematické potláčanie väčšiny vykorisťovaných menšinou vykorisťovateľov, je potrebná krajná krutosť, beštiálnosť potlačenia, potrebné sú moria krvi, cez ktoré ľudstvo aj ide po svojej ceste za otroctva, nevoľníctva a za námezdného otroctva.

Ďalej, za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu potláčanie je ešte nevyhnutné, no tu už potláča menšinu vykorisťovateľov väčšina vykorisťovaných. Osobitný aparát, osobitný stroj na potláčanie, “štát” je ešte nevyhnutný, no je to už prechodný štát, nie je to štát vo vlastnom zmysle, lebo potlačiť menšinu vykorisťovateľov väčšinou včerajších námezdných otrokov je vec pomerne taká ľahká, jednoduchá a prirodzená, že bude stáť oveľa menej krvi než potláčať povstanie otrokov, nevoľníkov, námezdných robotníkov a príde ľudstvu oveľa lacnejšie. A tento útlak je zlučiteľný s rozšírením demokracie na takú prevažnú väčšinu obyvateľstva, že potreba osobitného stroja na potláčanie začína miznúť. Vykorisťovatelia, prirodzene, nie sú schopní potlačiť ľud bez veľmi zložitého stroja na splnenie takejto úlohy, no ľud môže potlačiť vykorisťovateľov aj s veľmi jednoduchým “strojom”, takmer bez “stroja”, bez osobitného aparátu, jednoducho organizáciou ozbrojených más /ako sú soviety robotníckych a vojenských zástupcov – poznamenávame, trochu zabiehajúc dopredu/.

Napokon iba komunizmus utvára pomery, v ktorých bude štát úplne zbytočný, lebo nebude nikoho, koho by bolo treba potláčať – “nikoho”, v takom zmysle, že nebude triedy a nebude systematického boja s určitou časťou obyvateľstva. Nie sme utopisti a vôbec nepopierame možnosť a nevyhnutnosť, že jednotlivci sa dopustia výstrelkov, a tiež že nebude treba potláčať takéto výstrelky. No po prvé: na to nie je potrebný osobitný stroj, osobitný potláčací aparát, to bude robiť sám ozbrojený ľud priam tak prosto a ľahko, ako ešte aj v súčasnej spoločnosti ktorýkoľvek zástup civilizovaných ľudí odtrhne od seba bitkárov alebo nepripúšťa urážať ženu. A po druhé: vieme, že základná sociálna príčina výstrelkov, spočívajúcich v porušení pravidiel spolunažívania, je vykorisťovanie más, ich núdza a bieda. S odstránením tejto hlavnej príčiny začnú výstrelky nevyhnutne “odumierať”. Nevieme, ako rýchle a v akej postupnosti, no vieme, že budú odumierať. S ich odumieraním odumrie aj štát.

Namiesto hmlistej, nejasnej, všeobecnej lassallovej frázy /”úplný výťažok práce – robotníkovi”/ Marx berie triezvo do úvahy, ako bude musieť socialistická spoločnosť konkrétne hospodáriť. Marx prikračuje ku konkrétnej analýze životných podmienok takej spoločnosti, v ktorej nebude kapitalizmus, a vraví:

Výrobné prostriedky sú už vyňaté zo súkromného vlastníctva jednotlivcov. Výrobné prostriedky patria celej spoločnosti. Každý člen spoločnosti, vykonávajúc istý podiel spoločensky nevyhnutnej práce, dostáva od spoločnosti potvrdenie, že odpracoval príslušné množstvo práce. Podľa toho potvrdenia dostáva z verejných skladov spotrebných predmetov zodpovedajúce množstvo výrobkov. Po odpočítaní množstva práce, ktoré ide na spoločenský fond, dostáva teda každý robotník od spoločnosti práve toľko, koľko jej dal.

Prvá fáza komunizmu nemôže teda poskytnúť ešte spravodlivosť a rovnosť; rozdiely v bohatstve aj rozdiely nespravodlivé zostanú, no nemožné bude vykorisťovanie človeka človekom, lebo nebude možno zabrať výrobné prostriedky, továrne stroje, pôdu ap. do súkromného vlastníctva. Vyvracajúc maloburžoázne nejasnú frázu Lassallovu o “rovnosti” a “spravodlivosti” vôbec Marx ukazuje priebeh vývinu komunistickej spoločnosti, ktorá musí spočiatku odstrániť iba tú “nespravodlivosť”, že výrobné prostriedky majú jednotlivci, a ktorá nie je schopná odrazu odstrániť aj ďalšiu nespravodlivosť, spočívajúcu v distribúcii spotrebných predmetov “podľa práce” /a nie podľa potrieb/.

Marx nielen najpresnejšie berie do úvahy nevyhnutnú nerovnosť ľudí, berie do úvahy aj to, že samotný prechod výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva celej spoločnosti /”socializmus” vo zvyčajnom použití tohto slova/, ešte neodstraňuje nedostatky distribúcie a nerovnosti “buržoázneho práva”, ktoré naďalej panuje, pokiaľ výrobky sa rozdeľujú “podľa práce”.

No jednak zostáva v inej svojej časti, zostáva ako regulátor /určovateľ/ distribúcie výrobkov a rozdelenia práce medzi členmi spoločnosti. “Kto nepracuje, nech neje”! – tento socialistický princíp sa už uskutočnil; “Za rovnaké množstvo práce rovnaké množstvo výrobkov!” – aj tento socialistický princíp sa už uskutočnil. Ale toto ešte nie je komunizmus a toto ešte neodstraňuje “buržoázne právo”, ktoré nerovnakým ľuďom za nerovnaké /fakticky nerovnaké/ množstvo práce dáva rovnaké množstvo výrobkov

Toto je “nedostatok”, vraví Marx, ale je nedostatok nevyhnutný v prvej fáze komunizmu, lebo, ak nechceme upadať do utopizmu, nesmieme sa nazdávať, že ľudia, len čo zvrhli kapitalizmus, naraz sa naučia pracovať pre spoločnosť bez akýchkoľvek právnych noriem, ba odstránenie kapitalizmu ani nedáva naraz hospodárske predpoklad takejto premeny.

Štát odumiera, lebo už niet kapitalistov, už niet tried, a preto nemožno potláčať vôbec nijakú triedu.

Avšak štát ešte neodumrel celkom, lebo zostáva ochrana “buržoázneho práva”, ktoré sankcionuje faktickú nerovnosť. Pre úplné odumretie štátu je potrebný úplný komunizmus.

Toto vyvlastnenie umožní obrovský rozvoj produktívnych síl. A vidiac, ako už teraz neuveriteľne združuje kapitalizmus tento rozvoj, čo všetko by bolo možno zveľadiť na základe modernej už dosiahnutej techniky, sme oprávnení s plným presvedčením povedať, že vyvlastnenie kapitalistov nevyhnutne prinesie obrovský rozvoj produktívnych síl ľudskej spoločnosti. No ako rýchle bude prebiehať tento rozvoj ďalej, ako rýchle dospeje k odstráneniu deľby práce, k odstráneniu protikladu medzi duševnou a telesnou prácou a k tomu, aby sa práca premenila na “prvoradú životnú potrebu”, to nevieme a ani vedieť nemôžeme.

Preto máme právo hovoriť iba o nevyhnutnom odumieraní štátu, zdôrazňujúc zdĺhavosť tohto procesu, jeho závislosť od rýchlosti vývinu vyššej fázy komunizmu; otázku termínov alebo konkrétnych foriem odumierania ponechávame celkovo otvorenou, lebo niet materiálu, aby sa riešili takéto otázky.

Štát bude môcť úplne odumrieť vtedy, keď spoločnosť uskutoční zásadu: každý podľa schopností, každému podľa potrieb”, t.j. keď ľudia si natoľko navyknú zachovávať základné pravidlá spolunažívania a keď ich práca bude taká produktívna, že budú dobrovoľne pracovať podľa svojich schopností. “Úzky obzor buržoázneho práva”, ktorý každého núti vyratúvať so shylokovskou bezcitnosťou, aby nepracoval o pol hodiny dlhšie ako iný, nedostal menšiu mzdu ak iný – tento úzky obzor sa vtedy prekročí. Distribúcia výrobkov nebude vtedy vyžadovať, aby spoločnosť normovala množstvo výrobkov, ktoré má každý dostať; každý si bude slobodne brať “podľa potreby”.

Z buržoázneho stanoviska je ľahko vyhlásiť takéto spoločenské zriadenie za “číru utópiu” a uškŕňať sa nad tým, že socialisti každému sľubujú, že bude mať právo dostávať od spoločnosti ľubovoľné množstvo lahôdok, áut, klavírov ap. bez akejkoľvek kontroly práce jednotlivého občana. Takýmito úškľabkami odbavuje vec doteraz aj väčšina buržoáznych “vedátorov”, ktorí tým odhaľujú nielen svoje ignorantstvo, , ale aj to, že zištne obhajujú kapitalizmus.

Je to ignoranstvo, lebo ani jednému socialistovi neprišlo na um “sľubovať”, že nastane vyššia vývinová fáza komunizmu; no predvídanie veľkých socialistov, že táto fáza nastane, predpokladá nie terajšiu produktivitu práce, ani nie terajšieho filistra, ktorý je schopný “pre nič – za nič” – celkom ako seminaristi Pomjalovského/ - kaziť sklady spoločenského bohatstva a požadovať nemožné.

Zištná obhajoba kapitalizmu buržoáznymi ideológmi / a ich pätolízačmi, ako pp. Cereteliov, Černovov a spol./ spočíva práve v tom, že spormi a rečami o ďalekej budúcnosti úmyselne zamieňajú naliehavú a pálčivú otázku dnešnej politiky, vyvlastnenia kapitalistov, premenenie všetkých občanov na robotníkov a zamestnancov jediného veľkého “syndikátu”, a to: celého štátu, a úplné podriadenie všetkej práce celého tohto syndikátu opravdivo demokratickému, štátu sovietov robotníckych a vojenských zástupcov.

A tu sme došli o otázke vedeckého rozdielu medzi socializmom a komunizmom, ktorej sa dotkol Engels vo svojej vyššie uvedenej úvahe a nesprávnosti názvu “sociálni demokrati”. Politický rozdiel medzi prvou či nižšou a vyššou fázou komunizmu časom bude pravdepodobne obrovský, no teraz, za kapitalizmu, uznávať ho bolo by smiešne a vyzdvihovať by ho mohli vari iba jednotliví anarchisti /ak ešte zostali medzi anarchistami ľudia, ktorí sa ničomu nenaučili z toho, že sa Kropotkinovia, Gravenovia, Cornelissenovia a iné “hviezdy” anarchizmu po “plechanovovsky” premenili na sociálšovinistov či na zákopových anarchistov, ako sa vyjadril Ge, jeden z málo anarchistov, čo si zachovali svoju česť a svedomie/.

No vedecký rozdiel medzi socializmom a komunizmom je jasný. Čo zvyčajne nazývajú socializmom. Marx nazval “prvou” alebo nižšou fázou komunistickej spoločnosti. Nakoľko sa výrobné prostriedky stávajú spoločným vlastníctvom, natoľko aj tu slovo “komunizmus” možno používať, ak sa nezabúda, že tonie je úplný komunizmus. Veľký význam Marxových objasnení spočíva v tom, že aj tu dôsledne uplatňuje materialistickú dialektiku, učenie o vývine, ponímajúc komunizmus ako čosi, čo sa vyvíja z kapitalizmu. Namiesto scholasticky vykonštruovaných, “vymyslených” definícií a neplodných slovných škriepok /čo je socializmus a čo komunizmus/ Marx analyzuje, čo by bolo možno nazvať stupňami hospodárskej zrelosti komunizmu.

Vo svojej prvej fáze, na svojom prvom stupni komunizmus nemôže ešte byť hospodársky úplne zrelý, úplne bez stôp či tradícií kapitalizmu. Stadiaľ vyplýva zaujímavý zjav, že prvá fáza komunizmu neprekročí “úzky obzor” buržoázneho práva”. Buržoázne právo, čo sa týka distribúcie spotrebných výrobkov, predpokladá, pravdaže, nevyhnutne aj buržoázny štát, lebo právo je ničím bez aparátu, schopného donucovať, aby sa dodržiavali právne normy.

Demokracia má obrovský význam v boji robotníckej triedy proti kapitalistom za svoje oslobodenie. No demokracia naskrze nie je hranicou, ktorú neslobodno prekročiť, lež iba jedna z etáp na ceste od feudalizmu ku kapitalizmu a od kapitalizmu ku komunizmu.

Demokracia znamená rovnosť. Je pochopiteľné, aký veľký význam má boj proletariátu za rovnosť a heslo rovnosti – ak ho správne chápeme v zmysle odstránenia tried. No demokracia znamená iba formálnu rovnosť. Len čo sa uskutočnila rovnosť všetkých členov spoločnosti vzhľadom na držbu výrobných prostriedkov, t.j. rovnosť práce a rovnosť mzdy, neodvratne sa vynorí pred ľudstvom otázka, aby sa išlo ďalej, od formálnej rovnosti k rovnosti faktickej, t.j. k uskutočneniu zásady: “každý podľa schopností, každému podľa potrieb”.

Akými etapami, akými praktickými opatreniami pôjde ľudstvo k tomuto vyššiemu cieľu, nevieme a ani vedieť nemôžeme. No dôležité je ujasniť si, ako nehorázne lživá je zvyčajná buržoázna predstava, že socializmus je čosi mŕtve, stuhnuté, raz navždy dané, kým v skutočnosti iba socializmom sa začne rýchly, opravdivý, vskutku masový pokrok, vo všetkých oblastiach spoločenského a individuálneho života, spočiatku odohrávajúci sa za účasti väčšiny obyvateľstva a potom za účasti všetkého obyvateľstva.

Demokracia je štátna forma, jedna z jeho odrôd. Demokracia je teda ako každý štát, organizované, systematické použitie násilia na ľuďoch. Toto je jedna stránka veci. Lež na druhej strane znamená demokracia formálne uznanie rovnosti občanov a rovnaké právo všetkých určovať zriadenie a správu štátu. A toto zasa súvisí s tým, že demokracia, na istom vývinovom stupni, predovšetkým, stmeľuje proletariát, revolučnú triedu proti kapitalizmu – a umožňuje mu rozdrviť, rozmliaždiť, zotrieť z povrchu zeme buržoázny, čo aj republikánsko-buržoázny štátny stroj, stálu armádu, políciu, byrokraciu, aby ich nahradila demokratickejším, no ešte vždy štátnym strojom v podobe ozbrojených robotníckych más, ktoré pristupujú ku všeobecnej účasti ľudu v milícií.

Tu “kvantita prechádza na kvalitu”: takýto stupeň demokratizmu súvisí s prekročením rámca buržoáznej spoločnosti a so začiatkom jej socialistickej prestavby. Ak sa vskutku všetci zúčastňujú na správe štátu, kapitalizmus sa už nemôže udržať. A vývin kapitalizmu zasa nám utvára predpoklady pre to, aby sa vskutku “všetci” mohli zúčastniť na správe štátu. K takýmto predpokladom patrí všeobecná gramotnosť, uskutočnená už v mnohých pokročilých kapitalistických krajinách, ďalej “vyškolenie a zdisciplinovanie” miliónov robotníkov veľkým, zložitý, zospoločenšteným aparátom pošty, železníc, veľkých tovární, veľkoobchodu, bankovníctva atď. atď.

Pri takýchto hospodárskych predpokladoch je celkom možné bezodkladne, zo dňa na deň, pristúpiť k tomu, aby sa kapitalisti a byrokrati po ich zvrhnutí nahradili ozbrojenými robotníkmi, všeobecne ozbrojeným ľudom v kontrole výroby a distribúcie, v evidencii práce a výrobkov. /Nenačim si pliesť otázku kontroly a evidencie s otázkou vedecky kvalifikovaného personálu inžinierov, agronómov a i.: títo páni pracujú dnes, podrobujúc sa kapitalistom, a budú pracovať ešte lepšie zajtra, podrobujúc sa ozbrojeným robotníkom./

Evidencia a kontrola – to je hlavné, čo je potrebné, aby sa uviedla do pohybu a aby správne fungovala prvá fáza komunistickej spoločnosti. Všetci občania menia sa tu na námezdných zamestnancov štátu, ktorým sú ozbrojení robotníci. Všetci občania sa stávajú zamestnancami a robotníkmi jediného celonárodného, štátneho “syndikátu”. Hlavná vec je, aby pracovali rovnako, správne dodržiavajúc rozsah práce, a dostávali rovnako mzdu. Evidenciu tohto, kontrolu toho zjednodušil kapitalizmus do krajnosti, na neobyčajne jednoduché výkony dozoru a záznamu, ktoré môže každý gramotný človek vykonávať, na znalosť štyroch základných počtových úkonov a na vydávanie zodpovedajúcich potvrdení.

Od chvíle, keď sa všetci členovia spoločnosti alebo aspoň ich prevažná väčšina sami naučili spravovať štát, sami sa chopili tejto veci “uviedli do chodu” kontrolu nad nepatrnou menšinou kapitalistov, nad pánikmi, ktorí by si chceli zachovať kapitalistické záľuby, nad robotníkmi, hlboko zdemoralizovanými kapitalizmom – od tejto chvíle začína miznúť potreba akéhokoľvek vedenia vôbec. Čím úplnejšia je demokracia, tým bližšie je chvíľa, keď sa stáva nepotrebnou. Čím demokratickejší je “štát”, skladajúci sa z ozbrojených robotníkov, a ktorý “už nie je štátom vo vlastnom zmysle slova”, tým rýchlejšie začína odumierať akýkoľvek štát.

Lebo keď sa všetci naučia spravovať a budú vskutku samostatne spravovať spoločenskú výrobu, samostatne vykonávať evidenciu a kontrolu darmožráčov, pánikov, podvodníkov a podobných “ochrancov kapitalistických tradícií” – vtedy sa vyhýbanie tejto všeľudovej evidencii a kontrole stane nevyhnutne také neuveriteľne ťažké, takou vzácnou výnimkou a bude sa pravdepodobne stíhať takým rýchlym a veľkým trestom /lebo ozbrojení robotníci sú ľudia praktického života, a nie sentimentálni inteligentíci, a sotva dovolia, aby sa s nimi robili žarty/, že nevyhnutnosť zachovávať jednoduché, základné pravidlá každého ľudského spolunažívania veľmi chytro sa stane zvykom.

A vtedy sa otvoria dokorán dvere k prechodu od prvej fázy komunistickej spoločnosti k jej vyššej fáze a zároveň k úplnému odumretiu štátu.

Celá spoločnosť bude jedinou kanceláriou a jedinou továrňou s rovnosťou práce a s rovnosťou mzdy.

No táto “továrenská” disciplína, ktorú proletariát po víťazstve nad kapitalistami a po zvrhnutí vykorisťovateľov rozšíri na celú spoločnosť, naskrze nie je naším ideálom, ani naším konečným cieľom, lež iba stupienkom, ktorý je nevyhnutne potrebný, aby sa spoločnosť radikálne očistila od hanebností a mrzkostí kapitalistického vykorisťovania a aby ďalej postupovala.

Od chvíle, keď sa všetci členovia spoločnosti alebo aspoň ich prevažná väčšina sami naučili spravovať štát, sami sa chopili tejto veci “uviedli do chodu” kontrolu nad nepatrnou menšinou kapitalistov, nad pánikmi, ktorí by si chceli zachovať kapitalistické záľuby, nad robotníkmi, hlboko zdemoralizovanými kapitalizmom – od tejto chvíle začína miznúť potreba akéhokoľvek vedenia vôbec. Čím úplnejšia je demokracia, tým bližšie je chvíľa, keď sa stáva nepotrebnou. Čím demokratickejší je “štát”, skladajúci sa z ozbrojených robotníkov, a ktorý “už nie je štátom vo vlastnom zmysle slova”, tým rýchlejšie začína odumierať akýkoľvek štát.

Lebo keď sa všetci naučia spravovať a budú vskutku samostatne spravovať spoločenskú výrobu, samostatne vykonávať evidenciu a kontrolu darmožráčov, pánikov, podvodníkov a podobných “ochrancov kapitalistických tradícií” – vtedy sa vyhýbanie tejto všeľudovej evidencii a kontrole stane nevyhnutne také neuveriteľne ťažké, takou vzácnou výnimkou a bude sa pravdepodobne stíhať takým rýchlym a veľkým trestom /lebo ozbrojení robotníci sú ľudia praktického života, a nie sentimentálni inteligentíci, a sotva dovolia, aby sa s nimi robili žarty/, že nevyhnutnosť zachovávať jednoduché, základné pravidlá každého ľudského spolunažívania veľmi chytro sa stane zvykom.

A vtedy sa otvoria dokorán dvere k prechodu od prvej fázy komunistickej spoločnosti k jej vyššej fáze a zároveň k úplnému odumretiu štátu.