Engels sa neraz vracal k tejto téme, vysvetľujúc rozbor a závery Marxove, často s takou silou a vypuklosťou osvetľujúc iné stránky problému, že sa nevyhnutne musíme.

A len čo proletariát vydobyje politickú moc, takéto opatrenia, diktované verejným

Engels tu neskúma zmenu formy štátnej moci, lež rozoberá iba obsah jej pôsobnosti. Vyvlastnenie a zabratie bytov deje sa aj nariadením terajšieho štátu. S formálneho hľadiska proletársky štát tiež “nariadi” zabrať byty a vyvlastniť domy. No je jasné, že starý výkonný aparát, úradníctvo, späté s buržoáziou, naskrze by nebol súci uskutočňovať nariadenia proletárskeho štátu.

priemyslu pracujúcim ľudom je priamym protikladom proudhonovského “výkupu”.

Otázku, nadhodenú v tejto úvahe, a to: o hospodárskych základoch odumierania štátu, rozoberieme v nasledujúcej kapitole. Engels sa vyjadruje veľmi opatrne, že proletársky štát “sotva” bude bez nájomného rozdávať byty, “aspoň na prechodný čas”. Prenajímanie bytov, patriacich všetkému ľudu, jednotlivým rodinám za nájomné predpokladá aj vyberanie tohto nájomného, aj istú kontrolu, aj to či ono normovanie pri rozdeľovaní bytov. Všetko toto vyžaduje osobitný vojenský a byrokratický aparát s osobitným privilegovaným postavením úradných osôb. Ale prechod k takémuto stavu vecí, keď bude možné bezplatne poskytovať byty, súvisí s úplným “odumretím” štátu.

Marxizmus vždy učil, že zároveň s odstránením tried nastane aj odstránenie štátu. Všeobecne známe miesto o “odumieraní štátu” v “Anti-Duhringovi” obviňuje anarchistov nie jednoducho z toho, že sú za odstránenie štátu, lež z toho, že hlásajú, že možno odstrániť štát “s dneška na zajtrajšok”.

Aby nekomolili pravý zmysel jeho boja s anarchizmom, Marx náročky podčiarkuje “revolučnú a prechodnú formu” štátu, ktorá je nevyhnutná pre proletariát. Proletariát potrebuje štát iba dočasne. My sa vonkoncom nerozchádzame s anarchistami v otázke odstránenia štátu ako cieľa. Tvrdíme, že na dosiahnutie tohto cieľa je nevyhnutne potrebné dočasne využiť nástroje, prostriedky, metódy štátnej moci proti vykorisťovateľom, nevyhnutne potrebná dočasná diktatúra utláčanej triedy, ktorá má odstrániť triedy. Marx si volí najostrejšiu a najjasnejšiu formuláciu otázky proti anarchistom: zvrhujúc jarmo kapitalistov, majú robotníci “zložiť zbrane” alebo ich využiť proti kapitalistom, aby potlačili ich odpor? Ale keď jedna trieda systematicky používa proti druhej triede zbrane, čo je to iné, ak nie “prechodná forma “štátu?

Nech sa každý sociálny demokrat spýta sám seba: Či takto formuloval otázku štátu v polemike s anarchistami: Či takto formulovala túto otázku veľká väčšina oficiálnych socialistických strán II. internacionály:

Engels vykladá tieto myšlienky ešte omnoho podrobnejšie a populárnejšie. Posmieva sa predovšetkým myšlienkovému zmätku proudhonistov, ktorí seba nazývali “protiautoritármi”, t.j. popierali každú autoritu, každé podriadenie, každú moc. Vezmite si napríklad továreň, železnice, loď na otvorenom mori – vraví Engels – nie je azda jasné, že bez istého podriadenia, teda bez istej autority či moci nemôže fungovať ani jedno z týchto zložitých technických zariadení, ktoré sa zakladá na použití strojov a plánovitej spolupráci mnohých ľudí?

budúcnosti bude pripúšťať autoritu iba v tých medziach, ktoré nevyhnutne diktu-

autorita zmiznú v dôsledku budúcej sociálnej revolúcie, že totiž spoločenské funkcie

sa starajú o sociálne záujmy. No protiautoritári žiadajú, aby sa politický štát odstrá-

autoritatívnymi. Aj víťazná strana nevyhnutne býva prinútená udržiavať svoje

Parížska komúna neopierala o autoritu ozbrojeného ľudu proti buržoázii, bola by

nevedia čo hovoria, a v tom prípade rozsievajú iba zmätok. Alebo to vedia, a v tom

V tejto úvahe sa nadhodili otázky, ktoré treba rozobrať v súvise s témou o vzájomnom vzťahu politiky a ekonomiky pri odumieraní štátu /tejto téme venujeme nasledujúcu kapitolu/. To sú otázky o premene spoločenských funkcií z politických na prosté funkcie administratívne a o “politickom štáte”. Tento posledný výraz, ktorý je obzvlášť schopný vyvolať nedorozumenie, poukazuje na proces odumierania štátu: odumierajúci štát na istom stupni jeho odumierania možno nazvať nepolitickým štátom.

Najpozoruhodnejšia je v tejto Engelsovej úvahe zasa formulácia otázky proti anarchistom. Sociálni demokrati, ktorí chcú byť Engelsovými žiakmi, veľmi veľa polemizovali od roku 1873 s anarchistami, na polemizovali vôbec nie tak, ako môžu a majú polemizovať marxisti. Anarchistická predstava o odstránení štátu je popletená a nerevolučná, – takto formuloval otázku Engels. Anarchisti nechcú vidieť revolúciu práve v jej vzniku a vývine, v jej špecifických úlohách v pomere k násiliu, autorite, moci a štátu.

Obvyklá kritika anarchizmu u súčasných sociálnych demokratov sa zredukovala na najčistejšiu malomeštiacku banálnosť: “My, reku, štát uznávame, ale anarchisti nie!” Pravda, takáto banálnosť nemôže neodpudzovať aspoň trochu mysliacich a revolučných robotníkov. Engels hovorí iné: podčiarkuje, že všetci socialisti uznávajú zmiznutie štátu ako dôsledok socialistickej revolúcie. Kladie potom konkrétne otázku o revolúcií, práve tú otázku, ktorú oportunisticky obchádzajú obyčajne sociálni demokrati, ponechávajúc ju takrečeno na výlučné “vypracovanie” anarchistom. A formulujúc túto otázku, Engels berie vec za pravý koniec: nemala Komúna väčšmi používať revolučnú moc štátu, t.j. ozbrojeného proletariátu, organizovaného ako panujúca trieda?

Panujúca oficiálna sociálna demokracia obyčajne odbavila otázku o konkrétnych úlohách proletariátu v revolúcii alebo jednoducho filisterskými posmeškami, alebo v najlepšom prípade vyhýbavo sofistickým : “potom sa uvidí”. A anarchisti mali potom právo hovoriť proti takejto sociálnej demokracii, že zrádza svoju úlohu revolučnej výchovy robotníkov. Engels využíva skúsenosti poslednej proletárskej revolúcie práv na najkonkrétnejšie skúmanie, čo a ako má robiť proletariát, pokiaľ ide o banky a o štát.

Jednou z najpozoruhodnejších, ak nie najpozoruhodnejšou úvahou v otázke štátu je v spisoch Marxových a Engelsových nasledujúce miesto v Engelsovom liste Beblovi z 18.-28. marca 1875. Mimochodom, tento list, pokiaľ vieme, prvý raz uverejnil Bebel v druhom zväzku svojich pamätí /“Z môjho života”/, ktorý vyšiel v roku 1911, t.j. 36 rokov po jeho napísaní a odoslaní.

No my si budeme robiť po svojom. Pri revízií programu našej strany bezpodmienečne treba vziať do úvahy Engelsovu a Marxovu radu aby sme boli bližšie k pravde, aby sme reštaurovali marxizmus, očistiac ho od znetvorenia, aby sme správnejšie usmernili boj robotníckej triedy za jej oslobodenie. Medzi boľševikmi sa zaiste nenájdu odporcovia Marxovej a Engelsovej rady. Ťažkosť bude azda iba v termíne. V nemčine sú dve slová pre slovo “pospolnosť”./, z ktorých Engels vybral to, ktoré neznamená jednotlivú obec, lež ich súhrn, systém obcí. V ruštine takéto slovo niet a možno bude treba si zvoliť francúzske slovo “komúna”, hoci aj to má svoje nevýhody.

“Komúna nebola už štátom vo vlastnom zmysle ”- toto je teoreticky najdôležitejšie Engelsovo tvrdenie. Po predchádzajúcom výklade je Engelsovo tvrdenie úplne pochopiteľné. Komúna prestáva byť štátom, keďže nemala potláčať väčšinu obyvateľstva, ale menšinu /vykorisťovateľov/; rozbila buržoázny štátny stroj; namiesto osobitnej moci na potláčanie vystupovalo na scénu samo obyvateľstvo. Toto všetko sú odchýlky od štátu vo vlastnom zmysle. A keby sa bola Komúna upevnila, “odumreli” by v nej samy od seba stopy štátu, nemusela by “odstraňovať” jeho ustanovizne; prestala by fungovať podľa toho, ako by postupne nemali čo robiť.

“Anarchisti nám vyhadzujú na oči “ľudový štát” – vraviac toto, Engels má na mysli predovšetkým Bakunina a jeho výpady proti nemeckým sociálnym demokratom. Engels uznáva tieto výpady natoľko za správne, nakoľko je “ľudový štát” taký istý nezmysel a taká istá úchylka od socializmu ako aj “slobodný ľudový štát”. Engels sa usiluje napraviť boj nemeckých sociálnych demokratov proti anarchistom, urobiť tento boj zásadne správnym, očistiť ho od oportunistických predsudkov o “štáte”. Žiaľ, Engelsov list preležal 36 rokov v zásuvke! Uvidíme ďalej, že aj po uverejnení tohto listu Kautský zanovito opakuje v podstate tie isté omyly, pred ktorými vystríhal Engels.

Toto stojí v deviatom /deviatom!/ vydaní Beblovej brožúry! Nie div, že také zanovité opakovanie oportunistických úvah o štáte prešlo do krvi nemeckej sociálnej demokracii, najmä keď sa Engelsove revolučné vysvetľovanie strkali do zásuvky, a keď celé životné pomery na dlhý čas “odúčali od revolúcie.

Tu zdôrazňuje to najzákladnejšie v teoretickom hodnotení moderného kapitalizmu, t.j. imperializmus, a to že kapitalizmus sa mení na monopolistický kapitalizmus. Toto posledné slovo treba podčiarknuť, lebo najrozšírenejším omylom je buržoázno-reformistické tvrdenie, že monopolistický alebo štátnomonopolistický kapitalizmus už nie je vraj kapitalizmus, môže sa už nazvať “štátnym socializmom” a pod. Úplnú plánovitosť, pravdaže, trusty neposkytli, neposkytli doteraz a nemôžu poskytnúť. No i keď plánovitosť poskytujú, i keď odhadujú magnáti kapitálu vopred rozsah výroby v národnom alebo aj medzinárodnom meradle, i keď plánovite regulujú výrobu, l zostávame predsa pri kapitalizme, hoci aj v jeho novom štádiu, no nepochybne pri kapitalizme. “Blízkosť” takéhoto kapitalizmu k socializmu musí byť pre skutočných zástupcov proletariátu argumentom za blízkosť, ľahkosť, uskutočniteľnosť, neodkladnosť socialistickej revolúcie, a vonkoncom nie argumentom za to, aby trpezlivo znášali popieranie tejto revolúcie a okrašľovanie kapitalizmu, čím sa zaoberajú všetci reformisti.

Čo sa týka republiky, Engels z toho urobil ťažisko svojej kritiky návrhu Erfurtského programu. Ak si však pripomenieme, aký význam si nadobudol Erfurtský program v celej medzinárodnej sociálnej demokracii, ako sa stal vzorom pre celú II. internacionálu, bez zveličovania bude možno povedať, že Engels tu kritizuje oportunizmus celej II. internacionály.

A ďalej vysvetľuje, že nemecká ústava je vlastne kópiou najreakčnejšej ústavy z roku 1850, že ríšsky snem je iba, ako vyjadril Wilhelm Liebknecht, “figový list absolutizmu”, že na základe ústavy, ktorá uzákoňuje drobné štáty a zväz nemeckých drobných štátov, chcieť uskutočniť “premenu všetkých pracovných nástrojov na spoločné vlastníctvo” – je “zjavný nezmysel”.

Engels tu opakuje v obzvlášť vypuklej forme základnú myšlienku, ktorá sa vinie ako červená niť všetkými Marxovými dielami, a  o, že demokratická republika je najbližšia cesta k diktatúre proletariátu. Lebo takáto republika vonkoncom neodstraňuje panstvo kapitálu, teda ani utláčanie más a triedny boj, nevyhnutne vedie k takému rozšíreniu, rozvinutiu, odhaleniu a vyostreniu tohto boja, že len čo vzniklá možnosť ukojiť základné záujmy utláčaných más, uskutočňuje sa táto možnosť nevyhnutne a jedine v diktatúre proletariátu, vo vedení týchto más proletariátom. Pre celú II. internacionálu sú to tiež “zabudnuté slová” marxizmu a ich zabudnutie neobyčajne jasne ukázali dejiny strany menševikov v prvom polroku ruskej revolúcie roku 1917.

U Engelsa, ako aj u Marxa, hoci nemilosrdne kritizujú reakčnosť malých štátov a zastieranie tejto reakčnosti národnostnou otázkou v určitých konkrétnych prípadoch, nikde niet ani stopy po snahe naľahko odbaviť národnostnú otázku – snaha, ktorou sa často prehrešujú holandskí a poľskí marxisti, ktorí vychádzajú z celkom oprávneného boja proti filistersky úzkoprsému nacionalizmu “svojich” malých štátov.

Ba i v Anglicku, kde aj zemepisné podmienky, aj spoločný jazyk, aj dejiny mnohých stáročí, zdalo by sa, “skoncovali” s národnostnou otázkou jednotlivých malých častí Anglicka, by i tu Engels berie do úvahy jasný fakt, že národnostná otázka nie je ešte prekonaná, a preto uznáva federatívnu republiku za “pokrok”. Pravda, nieto tu ani stopy toho, že by sa Engels zriekol kritiky nedostatkov federatívnej republiky a najrozhodnejšej propagandy a boja za jednotnú, centralisticko-demokratickú republiku.

Veľmi dôležité je podotknúť, že Engels faktami, najpresnejším príkladom vyvracia neobyčajne rozšírený – najmä v maloburžoáznej demokracii – predsudok, ako by federatívna republika znamenala nevyhnutne viacej slobody ako republika centralistická. To nie je pravda. Fakty, ktoré uvádza Engels o centralistickej francúzskej republike rokov 1792-1798 a o federalistickej švajčiarskej republike, to vyvracajú. Skutočne demokratická centralistická republika poskytovala viacej slobody ako republika federalistická. Alebo inak: najväčšiu miestnu, oblastnú atď. slobodu, známu v dejinách, poskytla centralistická, a nie federatívna republika.

V predslove k 3. vydaniu “Občianskej vojny vo Francúzsku” – tento predslov je datovaný 18. marca 1891 a pôvodne vyšiel v časopise “Neue Zeit” – Engels popri zaujímavých letmých poznámkach o otázkach, súvisiacich s pomerom k štátu, skvele zhrňuje poučenie Komúny. Tento súhrn, prehĺbený celou skúsenosťou dvadsaťročného obdobia, ktoré delilo autora od Komúny, a osobitne namierený proti “poverčivej viere v štát” rozšírenej v Nemecku, môžeme právom nazvať posledným slovom marxizmu v rozoberanej otázke.

Bilancia skúseností buržoáznych revolúcií je práve taká krátka ako výrazná. Podstata veci medziiným aj v otázke o štáte /či má zbrane utláčaná trieda?/ - je tu skvele zachytená. Práve túto podstatu najčastejšie obchádzajú tak profesori, ktorí sú pod vplyvom buržoáznej ideológie, ako aj maloburžoázni demokrati. V ruskej revolúcii roku 1917 mal “menševik”, “tiež marxista” Cereteli tú česť /cavaignacovská/ česť / vytvárať toto tajomstvo buržoáznych revolúcií. Vo svojej “historickej” reči 9. júna Cereteli sa preriekol o rozhodnosti buržoázie odzbrojiť petrohradských robotníkov, vydávajúc, pravdaže, toto rozhodnutie aj za svoje aj za “štátnu” nevyhnutnosť vôbec!

Iná letmá Engelsova poznámka, taktiež súvisiaca s otázkou štátu, týka sa náboženstva. Je známe, že čím viac zahnívala nemecká sociálna demokracia, a čím väčšmi sa stávala oportunistickejšou, tým častejšie a častejšie sklesala k filisterskému nesprávnemu výkladu skvelej formuly: “vyhlásiť náboženstvo za súkromnú vec”. Túto formulu vysvetľovali totiž tak, ako by bola otázka náboženská aj pre stranu revolučného proletariátu súkromnou vecou! Proti tejto úplnej zrade revolučného programu proletariátu sa vzoprel Engels, ktorý pozoroval roku 1891 iba veľmi slabé zárodky oportunizmu vo svojej strane a ktorý sa preto vyjadroval čo najopatrnejšie.

Engels podčiarkol úmyselne slová “voči štátu”, ťal do živého nemeckému oportunizmu, ktorý vyhlasoval náboženstvo za súkromnú vec voči strane a takto znižoval stranu revolučného proletariátu na úroveň najbanálnejšieho “voľnomyšlienkárskeho” filisterstva, ktoré je ochotné strpieť bezkonfesijnosť zrieka sa však úlohy, aby strana bojovala proti náboženskému ópiu, ohlupujúcemu ľud.

Engels sa tu približuje k tomu zaujímavému rozhraniu, kde dôsledná demokracia na jednej strane mení sa na socializmus, kým na druhej strane demokracia vyžaduje socializmus. Lebo pre odstránenie štátu treba nevyhnutne premeniť funkcie štátnej služby na ktoré prosté operácie kontroly a registrácie, ktoré môže vykonávať veľká väčšina obyvateľstva a potom aj celé obyvateľstvo napospol. No úplné odstránenie karierizmu vyžaduje, aby “čestné”, hoci aj nevýnosné miesto v štátnej službe nemohlo byť mostíkom pre preskakovanie na veľmi výnosné funkcie v bankách a v akciových spoločnostiach, ako sa to ustavične stáva aj v najslobodnejších kapitalistických štátoch.

No Engels nerobí tú chybu, ktorú robia napríklad niektorí marxisti v otázke o práve národov na samourčenie: za kapitalizmu, vraj, je nemožné, za socializmu však zbytočné. Takéto zdanlivo duchaplné, no v skutočnosti nesprávne dôvodenie bolo by možno použiť na ktorúkoľvek demokratickú ustanovizeň aj na skromný plat úradníkov, lebo vonkoncom dôsledný demokratizmus je za kapitalizmu nemožný, a za socializmu odumrie každá demokracia.

Vývin demokracie do dôsledkov, vypátrať formy takéhoto vývinu, vyskúšať ich v praxi atď., to všetko je jedna z podstatných úloh boja za sociálnu revolúciu. Nijaký osebe vzatý demokratizmus neprinesie socializmus, no v živote demokratizmus nikdy nebude “vzatý osebe”, lež bude “vzatý spolu s inými” javmi, bude vplývať aj na ekonomiku, napomáhať jej pretváranie, bude podliehať vplyvu hospodárskeho vývinu atď. Taká je dialektika živých dejín.

Ešte dve poznámky. 1. Ak vraví Engels, že za demokratickej republiky “o nič menej” ako za monarchie zostáva štát “strojom útlaku triedy triedou”, to naskrze neznamená, že by forma útlaku bola proletariátu ľahostajná, ako “učia” niektorí anarchisti. Širšia, slobodnejšia, otvorenejšia forma triedneho boja a triedneho útlaku poskytuje proletariátu ohromné uľahčenie v boji za odstránenie tried vôbec.

V predslove k vydaniu svojich článkov zo sedemdesiatych rokov na rozličné témy, prevažne “medzinárodného” obsahu /”Internationales aus dem Volksstaat”/ - predslove, datovanom 3. januára 1894, t.j. napísanom pol druha roka pred Engelsovou smrťou, napísal, že vo všetkých článkoch používa slovo “komunista”, a nie “sociálny demokrat”, lebo vtedy sociálnymi demokratmi sa nazývali proudhonovci vo Francúzsku a lassalovci v Nemecku.

Dialektik Engels na sklonku svojich dní zostáva verný dialektike. Mali sme s Marxom, vraví, výborné, vedecky presné pomenovanie strany, no nemali sme skutočnej, t.j. masovej proletárskej strany. Teraz /koniec XIX. st./ máme opravdivú stranu, no jej názov je vedecky nesprávny. Dobre, “ujde to”, len aby sa strana vyvíjala, len aby si uvedomovala vedeckú nepresnosť svojho názvu a aby jej neprekážala vyvíjať sa správnym smerom!

Nejaký posmešník by azda chcel aj nás, boľševikov, utešovať po engelsovsky: máme opravdivú stranu, ktorá sa skvele vyvíja; “ujde” aj také nezmyselné, ohyzdné slovo, ako “boľševik”, ktoré nevyjadruje absolútne nič okrem čisto náhodilej okolnosti, že sme mali na bruselsko-londýnskom zjazde roku 1903 väčšinu. ... Možno teraz, keď júlové a augustové prenasledovania našej strany republikánmi a “revolučnou” malomeštiackou demokraciou urobili slovo “boľševik” takým celonárodne uctievaným slovom, keď toto prenasledovanie malo za následok okrem toho taký obrovský, historický pokrok, ktorý urobila naša strana vo svojom skutočnom vývine, možno aj ja by som zakolísal, či mám trvať na svojom aprílovom návrhu zmeniť názov našej strany. Možno by som navrhol svojim súdruhom “kompromis”: pomenovať sa komunistickou stranou, no v zátvorke ponechať slovo boľševici.

Kladieme si za svoj konečný cieľ odstrániť štát, t.j. každé organizované a systematické násilie, každé násilie nad ľuďmi. Nečakáme príchod takého spoločenského poriadku, v ktorom by sa nezachovával princíp podriadenia menšiny väčšine. No snažiac sa uskutočňovať socializmus, sme presvedčení, že bude prerastať do komunizmu, a v spojitosti s tým vymizne každá potreba násilia na ľuďmi vôbec, podriadenia človeka človeku, časti obyvateľstva inej jeho časti, lebo ľudia si navyknú zachovávať elementárne podmienky spolunažívania bez násilia a bez podriadenia.

Vo zvyčajných úvahách o štáte neustále sa robí chyba, pred ktorou tu varuje Engels a ktorú sme mimochodom spomínali v predchádzajúcom výklade. Neustále sa zabúda totiž, že odstránenie štátu je zároveň aj odstránením demokracie, že odumieranie štátu je odumieraním demokracie.

Na prvý pohľad sa takéto tvrdenie zdá veľmi čudné a nepochopiteľné; u niekoho azda aj vznikne obava, či neočakávame príchod takého spoločenského zriadenia, v ktorom sa nebude zachovávať princíp podriadenia menšiny väčšine, lebo veď demokracia je práve uznaním takéhoto princípu?

Nie. Demokracia nie je totožná s podriadením menšiny väčšine. Demokracia je štát, uznávajúci podriadenie menšiny väčšine, t.j. organizácia systematického násilia triedy nad triedou, časti obyvateľstva nad inou časťou obyvateľstva.

Kladieme si za svoj konečný cieľ odstrániť štát, t.j. každé organizované a systematické násilie, každé násilie nad ľuďmi. Nečakáme príchod takého spoločenského poriadku, v ktorom by sa nezachovával princíp podriadenia menšiny väčšine. No snažiac sa uskutočňovať socializmus, sme presvedčení, že bude prerastať do komunizmu, a v spojitosti s tým vymizne každá potreba násilia na ľuďmi vôbec, podriadenia človeka človeku, časti obyvateľstva inej jeho časti, lebo ľudia si navyknú zachovávať elementárne podmienky spolunažívania bez násilia a bez podriadenia.