Je známo, že niekoľko mesiacov pred Komúnou, na jeseň 1870, varoval Marx parížskych robotníkov, dokazujúc, že pokus zvrhnúť vládu bol by hlúposťou zo zúfalstva. No keď v marci 1871 vnútili robotníkom rozhodujúci boj a oni ho prijali, keď sa povstanie stalo faktom, Marx s najväčším nadšením vítal proletársku revolúciu, bez ohľadu na zlé predzvesti. Marx nezotrval na pedantskom odsudzovaní "nevčasného" hnutia ako smutne preslávený ruský renegát marxizmu Plechanov, ktorý v novembri 1905 povzbudzoval do boja robotníkov a roľníkov, no po decembri 1905 liberalisticky hlásal: "Nebolo treba chytať sa zbraní."

Avšak Marx nielen že bol nadšený hrdinstvom komunardov, ktorí , ako sa vyjadril, "útočili na nebo". Videl v masovom revolučnom hnutí, aj keď nedosiahlo cieľ , nesmierne dôležitý historický pokus, určitý krok vpred svetovej proletárskej revolúcie, praktický krok, dôležitejší ako stovky programov a úvah. Analyzovať tento pokus, vyvodiť z neho taktické ponaučenie, preskúmať jeho základe svoju teóriu, --takto si určil Marx svoju úlohu.

Jedinú "opravu" "Komunistického manifestu", ktorú pokladal Marx za nevyhnutnú, urobil na základe revolučných skúseností parížskych komunardov.

Posledný predslov k novému nemeckému vydaniu "Komunistického manifestu", podpísaný obidvomi autormi, je datovaný 24. Júna 1872. V tomto predslove hovoria autori, Karol Marx a Fridrich Engels, že program "Komunistického manifestu" "teraz miestami zastaral",

Slová tohto citátu v druhých úvodzovkách prevzali autori z Marxovho spisu: "Občianska vojna vo Francúzsku".

Je neobyčajne charakteristické, že práve túto podstatnú opravu skomolili oportunisti a jej zmysel je pravdepodobne neznámy deviatim desatinám, ak nie deväťdesiatim deviatim stotinám čitateľov "Komunistického manifestu". Podrobne budeme hovoriť o tomto skomolení nižšie, v kapitole, venovanej špeciálne skomoleninám. Teraz stačí poznamenať, že bežné, vulgárne "chápanie" uvedeného skvelého Marxovho výroku spočíva v tom, ako by vraj Marx zdôrazňoval tu myšlienku pomalého vývinu oproti prevzatiu moci a pod.

V skutočnosti je to práve naopak .Marxova myšlienka spočíva v tom , že robotnícka trieda musí rozbiť, rozbúrať "hotový štátny stroj" a neobmedzovať sa iba na jeho jednoduché prevzatie.

Je zaujímavé zaznamenať osobitne dve miesta v citovanej Marxovej úvahe. Po prvé: Marx obmedzuje svoje závery na kontinent. To bolo pochopiteľné roku 1871, keď Anglicko bolo ešte vzorom krajiny rýdzo kapitalistickej, ale bez militarizmu a v značnej miere bez byrokracie. Preto Marx vylučoval Anglicko, kde sa revolúcia, ba aj ľudová revolúcia ukazovala a bola vtedy možnou bez predpokladu rozbúrania "hotového štátneho stroja".

Teraz, roku 1917 , v období prvej veľkej imperialistickej vojny, toto Marxovo obmedzenie odpadá, a Anglicko a Amerika ako na celom svete najsilnejší a poslední predstavitelia, anglosaskej "slobody" v tom zmysle, že nemajú militarizmu a byrokratizmu, úplne sa zrútili do celoeurópskeho špinavého, krvavého bahna byrokraticko-vojenských ustanovizní, ktoré si všetko podriaďujú a všetko potláčajú. Teraz je aj v Anglicku a v Amerike "predpokladom každej ozajstne ľudovej revolúcie" rozbiť, rozbúrať "hotový štátny stroj" (vybudovaný tam v rokoch 1914 až 1917 na "európsku", všeimperialistickú dokonalosť).

Po druhé: osobitnú pozornosť si zasluhuje neobyčajne hlboká Marxova poznámka, že rozbúrať byrokraticko-vojenský štátny stroj je "predpokladom každej ozajstne ľudovej revolúcie ".Tento pojem "ľudovej" revolúcie sa zdá byť čudný v Marxových ústach a ruskí plechanovci a menševici, títo nasledovatelia Struveho, ktorí by sa chceli pokladať za marxistov -- mohli by azda vyhlásiť takýto Marxov výrok za "prerieknutie". Zredukovali marxizmus na takú úbohú liberálnu skomoleninu, že okrem stavania buržoáznej a proletárskej revolúcie do protikladu pre nich nič nejestvuje, dokonca aj tento protiklad chápu absurdne neživo.

Ak vezmeme za príklad revolúcie XX.storočia, tak aj portugalskú aj tureckú revolúciu musíme uznať za buržoáznu. No "ľudovou" nie je ani jedna ani druhá, lebo masy ľudu, jeho obrovská väčšina nevystupuje aktívne, samostatne so svojimi vlastnými hospodárskymi a politickými požiadavkami ani v jednej ani v druhej. Naopak, ruská buržoázna revolúcia r.1905 -- 1907, hoci nemala také "skvelé" úspechy, ktoré občas zaznamenávala portugalská a turecká, bola nepochybne "ozajstnou ľudovou" revolúciou , lebo masa ľudu, jeho väčšina, najširšie spoločenské "nižšie " vrstvy , zgniavené útlakom a vykorisťovaním, povstali samostatne, vtlačili celému priebehu revolúcie pečať svojich požiadaviek, svojich pokusov po svojom vybudovať novú spoločnosť miesto starej spoločnosti, ktorú rozbúrava.

Roku 1871 na európskom kontinente ani v jednej krajine netvoril proletariát väčšinu ľudu. "Ľudová" revolúcia , ktorá priťahuje do hnutia vskutku väčšinu , mohla byť ľudovou , iba ak zachycovala aj proletariát aj roľníctvo. A vtedy tvorili "ľud" obe tieto triedy. Obe triedy zjednocuje to, že " byrokraticko-vojenský štátny stroj" ich gniavi, utláča a vykorisťuje. Rozbiť tento stroj, rozbúrať ho -- to je skutočný záujem "ľudu", jeho väčšiny robotníkov a väčšiny roľníkov, taký je "predpoklad" slobodného spojenectva najbiednejších roľníkov s proletariátom; bez takéhoto spojenectva nie je demokracia trvalá a je nemožná socialistická prestavba.

K takémuto spojenectvu, ako známo, prebíjala si cestu Parížska komúna, no nedosiahla cieľ pre mnohé vnútorné a vonkajšie príčiny.

Teda Marx, keď hovoril o "skutočnej ľudovej revolúcii", vonkoncom nezabúdal na zvláštnosti drobnej buržoázie (hovoril o nich veľa a často), vtedy čo najprísnejšie bral do úvahy faktický pomer tried vo väčšine kontinentálnych európskych štátov roku 1871. Ale na druhej strane konštatoval, že "rozbitie" štátneho stroja vyžadujú záujmy aj robotníkov aj roľníkov, že toto ich zjednocuje, stavia pred nich spoločnú úlohu odstrániť "parazita" a nahradiť ho niečím novým.

Marx, nepúšťajúc sa do utópií , čakal od skúsenosti masového hnutia odpoveď na otázku, aké konkrétne formy nadobúda táto organizácia proletariátu ako panujúcej triedy, vlastne akým spôsobom sa táto organizácia zlúči s najúplnejším a najdôslednejším "dobytím demokracie".

Komúna teda nahradila rozbitý štátny stroj ako by "len" úplnejšou demokraciou: zrušením stálej armády, úplnou voliteľnosťou a zosaditeľnosťou všetkých úradných osôb. No v skutočnosti toto "len" znamená obrovskú výmenu jedných ustanovizní ustanovizňami zásadne iného typu. Práve tu môžeme pozorovať jeden z prípadov "premeny kvantity na kvalitu": demokracia, ktorá sa uskutočnila tak dokonale a dôsledne, ako je to vôbec mysliteľné, premieňa sa z buržoáznej demokracie na proletársku demokraciu, zo štátu (čiže z osobitnej moci na potláčanie určitej triedy) na niečo , čo už nie je vlastne štátom.

Potláčať buržoáziu a jej odpor je stále ešte nevyhnutné. Pre Komúnu to bolo obzvlášť nevyhnutné a jedna z príčin jej porážky spočíva v tom, že to neurobila dosť rozhodne. Lež potláčajúcim orgánom je tu už väčšina obyvateľstva, a nie menšina, ako to vždy bývalo, aj za otroctva, aj za nevoľníctva aj za námedzného otroctva. Ale keď raz väčšina ľudu sama potláča svojich utláčateľov, potom tu u ž n e t r e b a "osobitnej moci" na potláčanie! V tomto zmysle začína štát odumierať. Namiesto osobitných ustanovizní privilegovanej menšiny ( privilegované úradníctvo, veliteľský zbor stálej armády) môže potláčať bezprostredne sama väčšina a čím viac sa na samotnom vykonávaní funkcií štátnej moci zúčastňuje všetok ľud, tým menej bude táto moc potrebná.

V tomto smere je obzvlášť pozoruhodné opatrenie Komúny, ktoré Marx zdôrazňoval: zrušiť všetky výplaty na reprezentáciu, všetky peňažné výhody úradníctva, znížiť platy všetkým štátnym úradníkom na úroveň "robotníckej mzdy". Práve tu sa najnázornejšie prejavuje prelom -- od demokracie buržoáznej k demokracii proletárskej, od demokracie utláčateľskej k demokracii utláčaných tried, od štátu ako "osobitnej moci" na potláčanie určitej triedy, k potlačeniu utláčateľov všeobecnou mocou väčšiny ľudu, robotníkov a roľníkov. A práve v tomto obzvlášť názornom bode, v otázke o štáte azda najdôležitejšom, na Marxove poučenia sa najviac zabudlo! V populárnych komentároch -- ktoré sú nespočetné -- sa o tom nehovorí. Je "zvykom" o tom mlčať ako o "naivnosti", ktorá sa už prežila -- asi tak, ako kresťania "zabudli" na "naivnosti" prvotného kresťanstva a jeho demokraticko-revolučným duchom, keď si získali postavenie štátneho náboženstva.

Zníženie platov vyšším štátnym úradníkom zdá sa "jednoducho" požiadavkou naivného, primitívneho demokratizmu. Jeden zo zakladateľov novšieho oportunizmu, bývalý sociálny demokrat Ed. Bernstein, neraz omieľal banálne buržoázne posmešky nad "primitívnym" demokratizmom. Tak ako všetci oportunisti, ako aj terajší kautskovci, on vonkoncom nepochopil: po prvé, že prechod od kapitalizmu k socializmu je nemožný bez určitého "návratu" k "primitívnemu" demokratizmu (lebo ako môže inak prejsť väčšina obyvateľstva a napospol celé obyvateľstvo k tomu, aby vykonávala štátne funkcie?), a po druhé: že "primitívny demokratizmus" na báze kapitalizmu a kapitalistickej kultúry nie je totožný s primitívnym demokratizmom praveku alebo predkapitalistickej doby. Kapitalistická kultúra utvorila veľkovýrobu, továrne, železnice, poštu, telefóny a pod. a na tejto báze sa veľká väčšina funkcií starej "štátnej moci" tak zjednodušila a môže sa redukovať na také jednoduché operácie registrovania , zapisovania, kontroly, že sa tieto funkcie stanú úplne dostupné všetkým gramotným ľuďom, že tieto funkcie celkom dobre bude možno vykonávať za obvyklú "robotnícku mzdu" a tieto funkcie možno (a treba) zbaviť čo i len náznaku niečoho privilegovaného, "vrchnostenského".

Úplná voliteľnosť, zosaditeľnosť všetkých úradných osôb bez výnimky hocikedy, zníženie ich platov na zvyčajnú "robotnícku mzdu", tieto jednoduché a "samy od seba pochopiteľné" demokratické opatrenia, spájajúce úplne záujmy robotníkov a väčšiny roľníkov , sú súčasne mostíkom, vedúcim od kapitalizmu k socializmu. Tieto opatrenia sa týkajú štátnej, čisto politickej prestavby spoločnosti, ale dostávajú, pochopiteľne, celý svoj zmysel a význam iba v súvislosti s uskutočňovaním alebo pripravovaným "vyvlastnením vyvlastňovateľov", t.j. prechodom kapitalistického súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva.

Spomedzi roľníctva ako z iných vrstiev maloburžoázie sa "dostáva hore", "získava si postavenie" v buržoáznom zmysle iba nepatrná menšina, t.j. stáva sa alebo zámožným buržuom, alebo zabezpečeným a privilegovaným úradníkom. Ohromnú väčšinu roľníkov každej kapitalistickej krajiny, kde je vôbec roľníctvo ( a väčšina kapitalistických krajín je taká ) , utláča vláda, preto väčšina túži po jej zvrhnutí , túži po "nenákladnej" vláde. To môže uskutočniť len proletariát a uskutočňujúc to, zároveň sa približuje k socialistickému prebudovaniu štátu.

Táto skvelá kritika parlamentarizmu, datujúca sa z roku 1871, patrí teraz tiež medzi "zabudnuté slová" marxizmu, vďaka panujúcemu sociálšovinizmu a oportunizmu. Ministri a parlamentníci z povolania, zradcovia proletariátu a "rutinovaní" socialisti našich dní, ponechali kritiku parlamentarizmu úplne anarchistom, a na tomto podivuhodne rozumnom základe vyhlásili akúkoľvek kritiku parlamentarizmu za "anarchizmus"!! Nie div, keď proletariát "pokročilých" parlamentných krajín, pociťujúc hnus pri pohľade na takých "socialistov" ako sú Scheidemannovia, Davidovia, Legienovia, Sembatovia, Renaudelovia, Hendersonovia, Vanderveldovia, Stauningovia, Brantingovia, Biasolatiovia a spol., vždy častejšie sympatizovali s anarchosyndikalizmom bez ohľadu na to, že to bol vlastný brat oportunizmu.

No pre Marxa nebola revolučná dialektika nikdy tou prázdnou módnou frázou, taľafatkou, akú ju urobil Plechanov, Kautský a iní. Marx sa vedel bezohľadne rozísť s anarchizmom pre jeho neschopnosť využiť dokonca aj "chliev" buržoázneho parlamentarizmu, najmä vtedy, keď zrejme niet revolučnej situácie -- ale súčasne vedel aj podrobiť parlamentarizmus naozaj revolučnoproletárskej kritike.

Raz za niekoľko rokov rozhodovať, ktorý člen panujúcej triedy bude potláčať a gniaviť ľud v parlamente -- to je skutočná podstata buržoázneho parlamentarizmu nielen v parlamentárno-konštitučných monarchiách , ale aj v najdemokratickejších republikách.

No ak nadhodíme otázku štátu, ak máme skúmať parlamentarizmus ako jednu z ustanovizní štátu z hľadiska úloh proletariátu v tejto oblasti, kdeže je východisko z parlamentarizmu? Ako sa možno bez neho zaobísť?

Znova a znova musíme povedať: Marxove poučenia, založené na štúdiu Komúny, sú natoľko zabudnuté, že súčasnému "sociálnemu demokratovi" (čítaj: súčasnému zradcovi socializmu ) je priamo nepochopiteľná iná kritika parlamentarizmu než anarchistická alebo reakčná.

Východisko z parlamentarizmu, pravdaže nie je v zrušení zastupiteľských ustanovizní a voliteľnosti, ale v premene zastupiteľských ustanovizní z vraviarní na "pracujúce" ustanovizne. "Komúna mala byť nie parlamentnou ustanovizňou, ale pracujúcou, súčasne zákonodarnou a výkonnou."

"Nie parlamentná , ale pracujúca ustanovizeň, to tne súčasným parlamentníkom a parlamentným sociálnodemokratickým "salónnym psíčkom" priamo do živého! Pozrite na ktorúkoľvek parlamentnú krajinu od Ameriky po Švajčiarsko, od Francúzsko po Anglicko, Nórsko a pod. Opravdivú "štátnu" prácu robia za kulisami a vykonávajú ju departmenty, kancelárie a štáby. V parlamentoch iba tárajú, a to špeciálne preto, aby šudili "prostý ľud". To je do tej miery pravdivé, že aj v ruskej republike, buržoáznodemokratickej republike, prv než stihla utvoriť opravdivý parlament, ukázali sa hneď všetky tieto hriechy parlamentarizmu. Takí hrdinovia hnilého malomeštiaka, ako Skobolevovia a Cereteliovia, Červnonovia a Avksentievovia vedeli zašpiniť aj soviety podľa vzoru najhnusnejšieho buržoázneho parlamentarizmu, urobiac z neho obyčajnú vraviareň. Páni "socialistickí" ministri v sovietoch šudia dôverčivých mužíkov prázdnymi rečami a rezolúciami. Vo vláde čachrujú s miestami, na jednej strane aby rad-radom posadili "k válovu" výnosných a vážených miestečiek čo najviac eserov a menševikov, na druhej strane aby "upútali pozornosť" ľudu. Ale v kanceláriách a v štáboch "robia" "štátnickú" prácu!

"Delo Naroda", orgán vládnej strany "sociálnych revolucionárov", sa priznal nedávno v redakčnom úvodníku -- s bezpríkladnou úprimnosťou ľudí z "dobrej spoločnosti", v ktorej sa "všetci" zapodievajú politickou prostitúciou -- , že dokonca aj v tých ministerstvách, ktoré patria "socialistom" (prepáčte ten výraz), že dokonca aj v nich celý úradnícky aparát zostáva v podstate starý, funguje po starom a úplne "slobodne" sabotuje revolučnú iniciatívu! Aj keby sa neboli priznali, nedokazuje to azda história faktickej účasti eserov a menševikov vo vláde? Charakteristické je tu iba to, že páni Černovovia, Rusanovovia, Zenzinovovia a ostatní redaktori "Dela Naroda", ktorí sú v ministerskej spoločnosti s kadetmi, natoľko stratili stud, že sa nečervenajú a neostýchajú hovoriť verejne ako o dajakej maličkosti, že "u nich" v ministerstvách ide všetko po starom!! Revolučnodemokratická fráza na ohlupovanie dedinských Janov a úradnícky kancelársky šimeľ na "uspokojenie" kapitalistov -- to je podstata poctivej koalície.

Korupčný a prehnitý parlamentarizmus buržoáznej spoločnosti nahradzuje Komúna ustanovizňami, v ktorých sa sloboda mienky a kritiky nezvrhúva na klam, lebo poslanci sami musia pracovať, sami uskutočňovať svoje zákony, sami kontrolovať , čo sa deje v skutočnosti, sami sa bezprostredne zodpovedať pred svojimi voličmi. Zastupiteľské ustanovizne zostávajú, ale nezostáva tu parlamentarizmus ako osobitný systém, ako rozdelenie práce zákonodarnej a výkonnej, ako privilegované postavenie poslancov. Bez zastupiteľských ustanovizní si nemôžeme predstaviť demokraciu, dokonca ani proletársku demokraciu; bez parlamentarizmu si môžeme predstaviť a musíme si predstaviť, ak pre nás naša kritika buržoáznej spoločnosti nie je iba prázdnym slovom, ak snaha zvrhnúť panstvo buržoázie je našou vážnou a úprimnou snahou a nie iba "volebnou " frázou na nachytanie robotníckych hlasov ako u menševikov a eserov, u Scheidemannov a Legienov, u Sembatov a Vanderveldov.

Hovoriac o funkciách toho úradníctva, ktoré potrebuje aj Komúna aj proletárska demokracia, je mimoriadne poučné, že Marx si volí pre porovnanie zamestnancov "každého iného zamestnávateľa", t.j. obyčajný kapitalistický podnik s "robotníkmi, dozorcami a účtovníkmi".

U Marxa niet ani kvapky utopizmu v tom zmysle, že by si vymýšľal, vybájil "novú" spoločnosť. Nie on skúma ako prírodovedecko-historický proces zrod novej spoločnosti zo starej, prechodné formy od starej k novej. Berie faktické skúsenosti masového proletárskeho hnutia a snaží sa vyvodiť z nich praktické poučenie. "Učí sa" z Komúny, ako sa všetci veľkí revoluční myslitelia nebáli učiť sa zo skúseností veľkých hnutí utláčanej triedy, vždy vystríhal pedantských "mravných ponaučení" ( ako Plechanovovo:"nebolo sa treba chytať zbraní", alebo Cereteliho:"trieda sa musí uskromňovať").

Nemôže byť ani reči o tom, aby sa úradníctvo naraz a všade definitívne odstránilo. Toto je utópia. No rozbiť odrazu starý úradnícky aparát a hneď začať budovať nový, ktorý by dovoľoval postupne celkom odstrániť úradníctvo, to nie je utópia, to je skúsenosť Komúny, to je priama, najbližšia úloha revolučného proletariátu.

Nie sme utopisti. "Nerojčíme" o tom, ako by sme sa odrazu obišli bez akejkoľvek správy, bez akéhokoľvek podriadenia; toto anarchistické rojčenie zakladajúce sa na nepochopení úloh diktatúry proletariátu, je vonkoncom cudzie marxizmu a v skutočnosti slúži iba tomu, aby odkladalo socialistickú revolúciu do tých čias, kým nebudú ľudia iní. Nie, my chceme socialistickú revolúciu robiť s takými ľuďmi, akí sú teraz, ktorí sa neobídu bez podriadenia, bez kontroly, bez "dozorcov a účtovníkov".

No treba sa podriaďovať ozbrojenému predvoju vykorisťovaných a pracujúcich -- proletariátu. Špecifické "prednostovanie" štátnych úradníkov možno a treba hneď, zo dňa na deň, začať nahradzovať prostými výkonmi "dozorcov a účtovníkov", výkonmi, ktoré sú už teraz úplne prístupné vývinovej úrovni mestského obyvateľstva vôbec a ktoré možno celkom dobre vykonávať za "robotnícku mzdu".

My, robotníci, sami organizujeme veľkovýrobu, vychádzajúc z toho, čo už vytvoril kapitalizmus, opierame sa o svoje pracovné skúsenosti, utvárame najprísnejšiu, železnú disciplínu, podporovanú štátnou mocou ozbrojených robotníkov, a urobíme zo štátnych úradníkov jednoduchých vykonávateľov našich príkazov, zodpovedných, zosaditeľných a skromne platených "dozorcov a účtovníkov" (pravdaže, s technikmi všetkých druhov, odrôd a stupňov) --to je naša proletárska úloha, s tým možno a treba začať pri uskutočňovaní proletárskej revolúcie.Taká zásada na základe veľkovýroby sama vedie k postupnému "odumieraniu" akéhokoľvek úradníctva, k postupnému zavedeniu takého poriadku, -- poriadku bez úvodzoviek, poriadku, ktorý nemá nič spoločného s námedzným otroctvom, -- takého poriadku, keď všetky stále sa zjednodušujúce funkcie dozoru a vyúčtovania budú vykonávať všetci rad-radom, stanú sa potom návykom a napokon odpadnú ako osobitné funkcie osobitnej vrstvy ľudí.

Istý vtipný nemecký sociálny demokrat sedemdesiatych rokov minulého storočia nazval poštu vzorom socialistického hospodárstva. To je veľmi správne. Teraz je pošta hospodárstvom, ktoré je organizované podľa typu štátno-kapitalistického monopolu. Imperializmus mení postupne všetky trusty na organizácie podobného typu. Nad "jednoduchými" pracovníkmi, ktorí sú zavalení robotou a hladujú, stojí tu tá istá buržoázna byrokracia. Ale mechanizmus spoločenského hospodárenia je tu už hotový. Keď zvrhneme kapitalistov, keď rozdrvíme železnou rukou ozbrojeného robotníctva odpor týchto vykorisťovateľov a rozbijeme byrokratický stroj moderného štátu, tak máme pred sebou od "parazita" oslobodený, technicky vysoko vybavený mechanizmus, ktorý môžu celkom dobre pustiť do behu sami zjednotení robotníci, najímajúci technikov, dozorcov, účtovníkov, platiac prácu ich všetkých, ako aj všetkých "štátnych " úradníkov vôbec robotníckou mzdou.Toto je úloha konkrétna, praktická, ihneď uskutočniteľná proti všetkým trustom, zbavujúca robotníctvo od vykorisťovania, a ktorá berie do úvahy skúsenosti, v praxi už začaté (najmä na poli štátnej výstavby ) Komúnou.

Celé národné hospodárstvo, organizované ako pošta, a to tak, že by technici, dozorcovia, účtovníci, ako aj všetky úradné osoby dostávali plat nie vyšší ako "robotnícka mzda" a boli by pod kontrolou a vedením ozbrojeného proletariátu, --toto je náš najbližší cieľ. Takýto štát, na takomto hospodárskom základe potrebujeme. Toto poskytne zrušenie parlamentarizmu a zachovanie zastupiteľských ustanovizní, toto zbaví triedy od prostituovania týchto ustanovizní buržoáziou.

…V krátkom náčrtku národnej organizácie, ktorý Komúna nemala čas vypracovať obšírnejšie, hovorí sa úplne jasne, že Komúna sa mala … stať politickou formou aj tej najmenšej dedinky" … Z komún by sa bola volila aj "národná delegácia" v Paríži.

Do akej miery nepochopili oportunisti terajšej sociálnej demokracie -- azda by bolo lepšie povedať: nechceli pochopiť -- tieto Marxove úvahy, ukazuje najlepšie herostratovsky (*Herostratos podpálil chrám bohyne Artemidy v Efeze, aby sa preslávil - pozn. prekl) preslávená kniha renegáta Bernsteina: " Predpoklady socializmu a úlohy sociálnej demokracie." Práve na základe citovaných Marxových slov Bernstein napísal, že tento program sa "svojim politickým obsahom vo všetkých podstatných črtách nápadne podobá federalizmu -- Proudhona… I keď sa rozchádzajú všetky ostatné náhľady Marxa a "malomeštiaka" Proudhona (Bernstein dáva slovo "malomeštiak" do úvodzoviek, ktoré majú byť podľa jeho mienky ironickými) v týchto bodoch je ich myšlienkový postup natoľko blízky, ako je len možné". Pravdaže, pokračuje Bernstein, význam municipalít rastie, ale "zdá sa mi pochybné, že by prvou úlohou demokracie malo byť také zrušenie (Auflosung -- doslova: prevrátenie, menenie) ich organizácie, ako si to predstavujú Marx a Proudhon -- utvoriť národné zhromaždenie z delegátov provinciálnych alebo oblastných zhromaždení, ktoré by sa boli zasa zostavovali z delegátov komún, -- tak, že by celkom zmizla predošlá forma národných zastupiteľstiev". (Bernstein, "Predpoklady", str. 134 a 136 nemeckého vydania z roku 1899.)

Je to priam úžasné: popliesť Marxove náhľady na "odstránenie štátnej moci -- parazita" s Proudhonovým federalizmom! Nie je to však náhoda, lebo oportunistovi ani na um neprichodí, že Marx tu vôbec nehovorí o federalizme oproti centralizmu, no o rozbití starého, buržoázneho stroja, ktorý existuje vo všetkých buržoáznych krajinách.

Je to smiešne. No je príznačné, že v tomto bode s Bernsteinom nikto nepolemizoval. Bernsteina mnohí potierali, najmä Plechanov v ruskej literatúre, Kautský v európskej, ale ani ten ani druhý nehovoril o tomto Bernsteinovom prekrútení Marxa.

Oportunista sa natoľko odučil revolučne myslieť a premýšľať o revolúcii, že pripisuje "federalizmus" Marxovi, pletúc Marxa so zakladateľom anarchizmu Proudhonom. A Kautský a Plechanov, ktorí by chceli byť ortodoxnými marxistami a obhájiť učenie revolučného marxizmu, o tomto mlčia! Tu je jeden z koreňov, že celkom vulgarizujú náhľady na rozdiel medzi marxizmom a anarchizmom, čo charakterizuje aj kautskovcov aj oportunistov a o čom si ešte pohovoríme.

V citovaných úvahách Marxových o skúsenostiach Komúny niet ani stopy po federalizme. Marx sa zhoduje s Proudhonom práve v tom, čo nevidí oportunista Bernstein. Marx sa rozchádza s Proudhonom práve v tom, v čom vidí Bernstein ich zhodu.

Marx sa rozchádza aj s Proudhonom aj s Bakuninom práve v otázke federalizmu ( o diktatúre proletariátu ani nehovoriac). Z maloburžoáznych náhľadov anarchizmu vyplýva federalizmus zásadne. Marx je centralista. A v citovaných jeho úvahách niet nijakej odchýlky od centralizmu. Iba ľudia, preniknutí meštiackou "poverčivou vierou" v štát, môžu pokladať odstránenie buržoázneho stroja za odstránenie centralizmu!

Nuž, ale ak sa proletariát a chudobné roľníctvo chopí štátnej moci, ak sa zorganizujú úplne slobodne v komúnach a zjednotia činnosť všetkých komún v úderoch na kapitál, v potlačení odporu kapitalistov, v odovzdaní súkromného vlastníctva železníc, fabrík, pôdy atď. celému národu, celej spoločnosti, nuž nebude to azda centralizmus? Nebude to najdôslednejší demokratický centralizmus? A pritom proletársky centralizmus?

Bernstein jednoducho nemôže pochopiť, že je možný aj dobrovoľný centralizmus, dobrovoľné zjednotenie komún v národ, dobrovoľné splynutie proletárskych komún, aby sa rozbúralo buržoázne panstvo a buržoázny štátny stroj. Bernstein ako každý filister predstavuje si centralizmus ako niečo, čo možno iba zhora nanútiť a udržiavať, iba byrokratizmom a militarizmom.

"Odstránenie štátnej moci", ktorá bola "parazitným výrastkom", jej "odseknutie", jej "rozbúranie"; "štátna moc sa stáva teraz zbytočnou"-- takýmito výrazmi hovoril Marx o štáte, hodnotiac a analyzujúc skúsenosti Komúny.

Utopisti sa zaoberali "objavovaním" politických foriem", v ktorých by sa malo diať socialistické prebudovanie spoločnosti. Anarchisti sa vyhýbali otázke politických foriem vôbec. Oportunisti terajšej sociálnej demokracie prijali buržoázne politické formy parlamentného demokratického štátu za hranicu, ktorú nemožno prekročiť; rozbíjajúc si čelo, klaňali sa tomuto "vzoru" a vyhlasovali za anarchizmus každú snahu rozbúrať tieto formy.

Marx z celých dejín socializmu a politického boja došiel k záveru, že štát bude musieť zmiznúť, že prechodnou formou jeho zmiznutia (prechodom od štátu k neštátu ) bude "proletariát, organizovaný ako panujúca trieda". Avšak Marx sa nepodujal objavovať politické formy tejto budúcnosti. Obmedzil sa na presné pozorovanie francúzskych dejín, na ich rozbor a na uzáver, ku ktorému viedol rok 1851: všetko speje k rozbúraniu buržoázneho štátneho stroja.

A keď sa rozpútalo masové revolučné hnutie proletariátu, bez ohľadu na neúspech tohto hnutia, bez ohľadu na jeho krátke trvanie a do očí bijúca slabosť Marx začal skúmať, aké formy objavilo toto hnutie.

Komúna je prvý pokus proletárskej revolúcie rozbiť buržoázny štátny stroj a "konečne objavená" politická forma, ktorou možno a treba nahradiť to, čo sa rozbilo.

V ďaľšom výklade uvidíme, že ruské revolúcie rokov 1905 a 1917 pokračujú v diele Komúny v iných okolnostiach a za iných podmienok a potvrdzujú Marxovu geniálnu historickú analýzu.