Túto definíciu nielen že nikdy nevysvetlila panujúca propagačná a agitačná literatúra oficiálnych sociálnodemokratických strán. Keby len to. Zabudli na ňu práve preto, že je naskrze nezlučiteľná s reformizmom a dáva po nose zvyčajným oportunistickým predsudkom a malomeštiackym ilúziám o "pokojnom rozvoji demokracie".

Štát je osobitnou organizáciou moci, je organizáciou násilia na potláčanie ktorejkoľvek triedy. Akúže triedu musí proletariát potláčať? Prirodzene, iba vykorisťovateľskú triedu, t.j. buržoáziu .Pracujúci potrebujú štát iba na to, aby potlačili odpor vykorisťovateľov, no riadiť toto potlačenie, uskutočniť ho môže len proletariát, ako jediná dôsledne revolučná trieda, jediná trieda, ktorá je schopná zjednotiť všetkých pracujúcich a vykorisťovaných v boji proti buržoázii a úplne ju zvrhnúť.

Vykorisťovateľské triedy potrebujú politické panstvo v záujme podpory vykorisťovania, t.j. v koristníckom záujme nepatrnej menšiny proti ohromnej väčšine ľudu. Vykorisťované triedy potrebujú politické panstvo v záujme úplného odstránenia akéhokoľvek vykorisťovania, t.j. v záujme ohromnej väčšiny ľudu proti nepatrnej menšine súčasných otrokárov, t.j. statkárov a kapitalistov.

Maloburžoázni demokrati, títo tiežsocialisti, nahradzovali triedny boj rojčením o dorozumení tried, predstavovali si aj socialistické pretvorenie spoločnosti rojčivo, nie ako zvrhnutie panstva vykorisťovateľskej triedy, ale ako pokojné podrobenie menšiny väčšine, ktorá pochopila svoje úlohy. Táto maloburžoázna utópia je nerozlučne spätá s uznávaním nadtriedneho štátu a viedla v praxi k zrade záujmov pracujúcich tried, ako to napríklad dokázali aj dejiny francúzskych revolúcií roku 1848 a 1871, ako to dokázala skúsenosť "socialistickej" účasti v buržoáznych ministerstvách v Anglicku, vo Francúzsku, v Taliansku a v iných krajinách koncom XIX. storočia a počiatkom XX. storočia.

Učenie o triednom boji, aplikované Marxom na otázku štátu a socialistickej revolúcie, vedie nevyhnutne k uznaniu politického panstva proletariátu, jeho diktatúry, t.j. moci, o ktorú sa nedelí s nikým a ktorá sa bezprostredne opiera o ozbrojenú silu más. Zvrhnúť buržoáziu možno iba premenou proletariátu na panujúcu triedu ktorá je schopná potlačiť nevyhnutný, zúfalý odpor buržoázie a zorganizovať všetky pracujúce a vykorisťované masy pre nový hospodársky poriadok.

Proletariát nevyhnutne potrebuje štátnu moc, centralizovanú organizáciu sily, organizáciu násilia tak na potlačenie odporu vykorisťovateľov ako aj na vedenie ohromnej masy obyvateľstva, roľníctva, maloburžoázie, poloproletárov pri "zriaďovaní" socialistického hospodárstva.

Vychovávajúc robotnícku stranu, vychováva marxizmus avantgardu proletariátu, ktorá je schopná uchopiť moc a viesť všetok ľud k socializmu, usmerňovať a organizovať nové zriadenie, byť učiteľkou, vedúcou a vodkyňou všetkých pracujúcich a vykorisťovaných pri budovaní svojho spoločenského života bez buržoázie a proti buržoázii. Naproti tomu vychováva teraz panujúci oportunizmus v robotníckej strane predstaviteľov lepšie platených robotníkov, ktorí sa odtŕhajú od más a "zariaďujú" sa znesiteľne za kapitalizmu, predávajú za misu šošovice svoje prvorodenské právo, t.j. vzdávajú sa úlohy revolučných vodcov ľudu proti buržoázii.

No ak proletariát potrebuje štát, ako osobitú organizáciu násilia proti buržoázii, tak z toho sa sám od seba vnucuje záver, či je mysliteľné utvoriť takúto organizáciu bez predchádzajúceho odstránenia a bez rozbúrania tej štátnej mašinérie, ktorú si utvorila buržoázia? Až k tomuto záveru privádza "Komunistický manifest" a o tomto závere hovorí Marx, keď zhrňuje výsledky skúseností revolúcie rokov 1848 - 1851.

V tejto skvelej úvahe robí marxizmus ohromný krok dopredu v porovnaní s "Komunistickým manifestom". Tam sa otázka štátu formuluje ešte veľmi abstraktne, v najvšeobecnejších pojmoch a výrazoch. Tu sa otázka štátu formuluje konkrétne a záver sa robí neobyčajne presne, určite a prakticky hmatateľne: všetky predošlé revolúcie zdokonaľovali štátny stroj, no treba ho rozbiť, rozbúrať.

Tento záver je hlavný a základný v učení marxizmu o štáte. A práve na toto základné nielen že úplne zabudli panujúce sociálnodemokratické strany, ale aj priamo prekrútil (ako ďalej uvidíme) najvýznamnejší teoretik II.internacionály, K.Kautský.

V "Komunistickom manifeste" sú zhrnuté všeobecné výsledky dejín, nútiace vidieť v štáte orgán triedneho panstva a vedúce k nevyhnutnému záveru, že proletariát nemôže zvrhnúť buržoáziu ak nedobyl spočiatku politickú moc, ak nezískal politické panstvo, ak nepremenil štát na "proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda", a že tento proletársky štát ihneď po svojom víťazstve začne odumierať, lebo v spoločnosti bez triednych protirečení je štát nepotrebný a nemožný. Tu sa nekladie otázka, aká má byť - zo stanoviska historického vývoja - táto výmena buržoázneho štátu štátom proletárskym.

Práve túto otázku stavia a rieši Marx roku 1852. Verný svojej filozofii dialektického materializmu, berie Marx za základ historické skúsenosti veľkých revolučných rokov 1848 - 1851. Marxovo učenie aj tu , ako aj vždy je bilanciou skúseností, osvetlenou hlbokým filozofickým svetovým náhľadom a bohatou znalosťou dejín.

Otázka štátu sa formuluje konkrétne : Ako historicky vznikol buržoázny štát a buržoázny stroj, nevyhnutný pre panstvo buržoázie ? Ako sa menil tento stroj, ako sa vyvíjal v priebehu buržoáznych revolúcií a pri samostatných vystúpeniach utláčaných tried ? Aké sú úlohy proletariátu k tomuto štátnemu stroju ?

Centralizovaná štátna moc, charakteristická pre buržoáznu spoločnosť, vznikla v dobe pádu absolutizmu. Najcharakteristickejšie pre tento štátny stroj sú dve ustanovizne: úradníctvo a stála armáda. Ako tisíce nitiek spájajú tieto ustanovizne práve s buržoáziou, o tom sa neraz hovorí v dielach Marxových a Engelsových. Skúsenosti každého robotníka objasňujú túto spojitosť neobyčajne názorne a dôrazne. Robotnícka trieda sa na vlastnej koži učí poznávať túto spojitosť, a preto aj tak ľahko chápe , a tak pevne si osvojuje učenie o nevyhnutnosti tejto spojitosti , učenie , ktoré maloburžoázni demokrati alebo hlúpo a ľahkomyseľne popierajú, alebo ešte ľahkomyseľnejšie uznávajú " všeobecne " a zabúdaj zodpovedajúce praktické uzávery.

Úradníctvo a stála armáda je "parazit" na tele buržoáznej spoločnosti, parazit, ktorý sa zrodil z vnútorných protirečení, roztŕhajúcich túto spoločnosť, ale práve parazit, "zapchávajúci" životné póry. Kautskovský oportunizmus, panujúci teraz v oficiálnej sociálnej demokracii, pokladá náhľad na štát ako na parazitný organizmus za špeciálne a výlučné príslušenstvo anarchizmu. Je pochopiteľné, že toto prekrúcanie marxizmu je neobyčajne výhodné pre tých malomeštiakov, čo neslýchaným spôsobom zhanobili socializmus ospravedlňovaním a prikrášľovaním imperialistickej vojny, používajúc pre ňu pojem "obrany vlasti", ale predsa je to len úplné prekrúcanie.

Vo všetkých buržoáznych revolúciách, ktorých videla Európa od pádu feudalizmu mnoho, sa vyvíja, zdokonaľuje a zosilňuje tento úradnícky a vojenský aparát. Hlavne týmto aparátom priťahuje a podrobuje si v značnej miere veľká buržoázia práve maloburžoáznym aparátom, ktorý poskytuje horným vrstvám roľníctva, drobných remeselníkov, obchodníkov a podobným pomerne pohodlné, pokojné a čestné miestečká, stavajúce ich držiteľov nad ľud. Všimnite si, čo sa stalo v Rusku za pol roka po 27.februári 1917 : úradnícke miesta, ktoré predtým dávali prednostne černosotencom, stali sa korisťou kadetov , menševikov a eserov. V podstate vôbec nemysleli na nijaké seriózne reformy, usilujúc sa ich odkladať do "Ústavodarného zhromaždenia " a ústavodarné zhromaždenie odkladať pomaličky do konca vojny ! No s delením koristi , s obsadzovaním miestečiek ministrov, štátnych tajomníkov, generálnych gubernátorov a pod. a pod. neotáľali a nijaké Ústavodarné zhromaždenie nečakali! Hra s kombináciami o zložení vlády bola v podstate iba výrazom tohto delenia a nového rozdeľovania "koristi", ktorá prebiehala hore i dolu, v celej krajine , v celej centrálnej i miestnej správe. Výsledok, objektívny výsledok za pol roka od 27.februára 1917 je nesporný : reformy podložili, rozdelenie úradníckych miestečiek uskutočnili a " chyby " pri rozdelení napravili v niektorých prípadoch novým rozdelením.

Čím častejšie však "znova rozdeľujú" úradnícky aparát medzi rozličnými buržoáznymi a maloburžoáznymi stranami (medzi kadetmi, esermi a menševikmi, ak vezmeme ruský príklad ), tým jasnejšie si uvedomujú utláčané triedy a proletariát na ich čele svoje nezmieriteľné nepriateľstvo k celej buržoáznej spoločnosti. Z toho vyplýva nevyhnutnosť pre všetky buržoázne strany, ba aj pre tie najdemokratickejšie a "revolučne demokratické zosilňovať represie proti revolučnému proletariátu, upevňovať aparát útlaku, t.j. ten istý štátny stroj. Takýto priebeh udalostí núti revolúciu, "sústrediť všetky ničivé sily" proti štátnej moci, núti ju vytýčiť si ako úlohu nie zlepšiť štátny stroj, lež rozbiť a odstrániť ho.

Posledná poznámka zostarela, lebo od roku 1871 nastala prestávka v revolučnom boji francúzskeho proletariátu, hoci táto prestávka, čo ako by bola dlhá, nevylučuje vôbec možnosť, že v nastávajúcej proletárskej revolúcii sa prejaví Francúzsko ako klasická krajina triedneho boja do rozhodujúceho konca.

Niet nijakých pochybností, že sú to všeobecné črty celého najnovšieho vývoja kapitalistických štátov vôbec. Za tri roky, 1848 - 1851, ukázalo Francúzsko v rýchlej, ostrej , koncentrovanej forme tie isté procesy vývojové, ktoré sú charakteristické pre celý kapitalistický svet.

Osobitne však imperializmus, epocha bankového kapitálu, epocha obrovských kapitalistických monopolov, epocha prerastania monopolistického kapitalizmu v štátnomonopolistický kapitalizmus, zaznamenáva neobyčajné zosilnenie "štátneho stroja", neslýchaný vzrast jeho úradníckeho a vojenského aparátu v spojitosti zo zosilneným represie proti proletariátu tak v monarchistických ako aj v najslobodnejších republikánskych krajinách.

Svetové dejiny prechádzajú teraz nesporne v neporovnateľne väčšom meradle ako roku 1852 ku "koncentrácii všetkých síl" proletárskej revolúcie , aby sa "rozbúral" štátny stroj.

Roku 1907 uverejnil Mehring v časopise "Neue Zeit" (XXV, 2, 164) výňatky z Marxovho listu Weydemeyerovi z 5.marca 1852. Tento list obsahuje medziiným túto skvelú úvahu:

Hlavné v Marxovom učení je triedny boj. Tak sa hovorí a píše veľmi často. No to nie je správne. A z tejto nesprávnosti neustále vzniká oportunistické prekrúcanie marxizmu, jeho falšovanie, aby bol prijateľný pre buržoáziu. Lebo učenie o triednom boji neutvoril Marx, lež buržoázia pred Marxom a je pre buržoáziu, všeobecne vzaté, prijateľné. Kto uznáva iba triedny boj, ten nie je ešte marxista, ten nemusí ešte prekračovať rámec buržoázneho myslenia a buržoáznej politiky. Obmedzovať marxizmus na učenie o triednom boji -- znamená okypťovať marxizmus, komoliť ho, redukovať ho na to, čo je prijateľné pre buržoáziu. Marxista je iba ten, čo uznávanie triedneho boja rozširuje na uznávanie diktatúry proletariátu. V tom spočíva najväčší rozdiel medzi marxistom a tuctovým malo- (ale i veľko-) meštiakom. Toto je skúšobný kameň ozajstného chápania a uznávania marxizmu. A nie div, že keď dejiny Európy priviedli robotnícku triedu v praxi k tejto otázke, tak nielen všetci oportunisti a reformisti, lež aj všetci kautskovci (ľudia kolíšúci medzi reformizmom a marxizmom) ukázali sa úbohými filistermi a maloburžoáznymi demokratmi, ktorí popierajú diktatúru proletariátu. Kautského brožúra " Diktatúra proletariátu", ktorá vyšla v auguste 1918, t.j. omnoho neskôr ako prvé vydanie tejto knižky, je príkladom, ako malomeštiacky prekrúcať a podlo sa zriekať marxizmu v praxi a pritom ho pokrytecky uznávať slovami (viď moju brožúru: "Proletárska revolúcia a renegát Kautský", Petrohrad a Moskva 1918).

Súčasný oportunizmus v osobe jeho hlavného predstaviteľa, bývalého marxistu K. Kautského, prilieha celkom k uvedenej Marxovej charakteristike buržoázneho postoja, lebo tento oportunizmus obmedzuje rámec uznania triedneho boja rámcom buržoáznych pomerov. (A v týchto medziach, v tomto rámci neodmietne ani jeden vzdelaný liberál uznať "zásadne" triedny boj!) Oportunizmus nedovádza uznanie triedneho boja práve do najhlavnejšieho, do obdobia prechodu od kapitalizmu ku komunizmu, od obdobia zvrhnutia buržoázie a jej úplného odstránenia. V skutočnosti je toto obdobie nevyhnutne obdobím nevídane ostrých jeho foriem, a preto i štát tohto obdobia musí byť nevyhnutne štátom novým spôsobom demokratickým (pre proletárov a nemajetných vôbec) a novým spôsobom diktátorským (proti buržoázii).

A ďalej. Podstatu Marxovho učenia o štáte si osvojil iba ten, čo pochopil, že diktatúra jednej triedy je nevyhnutná nielen pre každú triednu spoločnosť vôbec, nielen pre proletariát, ktorý zvrhol buržoáziu, ale aj pre celé historické obdobie, oddeľujúce kapitalizmus od "beztriednej spoločnosti", od komunizmu. Formy buržoáznych štátov sú neobyčajne rozmanité, ale ich jadro je jedno: všetky tieto štáty sú tak či inak, no koniec- koncov bezpodmienečne diktatúrou buržoázie. Prechod od kapitalizmu ku komunizmu, pravda, musí vytvoriť veľkú hojnosť a rozmanitosť politických foriem, ale podstata bude nevyhnutne jedna: diktatúra proletariátu.